Pokračovanie príbehu Dangerous Boy! Abraham si za dva posledné roky určil svoje priority a venuje sa svojej kariére úspešného reprezentanta španielskej hudobnej scény. Každý dobre vie, že si svoj život predstavoval úplne inak, no po smrti Anette mu...
Po hádke s Leónom mi definitívne doplo, že musím so svojim životom niečo robiť, lebo nie je normálne, aby som takto vyvádzal pre nič za nič. Dlho som si ešte spytoval svedomie, či mi to za to všetko stojí, pretože veď... ja sám som ju odmietol. Netuším, čo to do mňa vošlo. Urazeného môžem hrať koľko chcem, ale nebudem sa kvôli ženskej hádať s najlepším kamarátom. Preto nemôže byť nikomu divné, že som bol na seba riadne naštvaný. Tentokrát to však nevyrieši ani box, ani posilka... trebalo by mi porozprávať sa priamo s Anette a konečne zakopať vojnovú sekeru, alebo vlastne urazenú sekeru, alebo ja neviem ani čo za divadlo teraz hráme. Ako to však dosiahnuť do takej miery, aby sme sa normálne bavili? Obaja asi vieme, že to nejde. Odpustiť sa dá, ale zabudnúť nie. Najlepšie by bolo vrátiť čas o päť rokov dozadu, keď sme obaja tvorili šťastný párik. Aj keď si myslím, že všetko v mojom... našom živote malo svoj význam. Bez tých všetkých skúseností by som nebol tam, kde som. Dobre. Zoberieme si z dnešného dňa ponaučenie a teraz už vieme, že všetko treba premyslieť dvakrát, kým to naozaj urobíme. Lebo toto bola naozaj blbosť.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Takmer celý deň som zabil písaním a hraním sa, že som profesionálny skladateľ. A potom mi došlo, že však, do riti, ono je dnes tréning. A ja nič o ňom neviem. Chvíľu som rozmýšľal, z akého zdroja túto informáciu dostanem. S Leónom sa teraz nebavím, takže ten neprichádza do úvahy. Ale na druhej strane, s Diegom potrebujem prebrať nejaké veci. Takže mu mám zavolať, alebo pôjdem za ním? Nakoniec ma moje lenivé ja dokopalo k tomu, aby som za ním šiel, predsa potrebujem nejaký ten pohyb a čerstvý vzduch. Vraj je to životu prospešné. Vonku pred domom som však stretol Lindu, a tak som zaradil spiatočku a naklusal pekne krásne do auta, pretože v aute ma nemá šancu sledovať. Znie to hnusne, ale... nebudem sa obhajovať, som na ňu hnusný. Mňa vyrazia z pekla, mal by som si hľadať už podnájom niekde v posmrtnom živote. No, späť do reality - k Diegovi som dorazil behom troch minút, lebo veď, keď sa tam viem dostať aj pešo, netreba mi auto. Avšak hneď, ako som vošiel dovnútra, vedel som, že som v pasci. Ozývajú sa tu len ženské hlasy. Anabelle a Anette. "Anette, hádam sa tým ešte netrápiš." Začul som An, ako ju napomenula týmito slovami, no nezachytil som, aký dôvod to malo. "Už nie. Len som to spomenula. Aké máme na dnes plány?" Ja som to ani len nechcel, ale proste som sa postavil do dverí a hľadel na ňu a na Theu, ako si skvelo rozumejú, proste totálna idylka. Ani by som sa nečudoval, keby jej teraz povie mama. Anette to s deťmi proste vie. Dobre, dobre, kľud, nebudeme sa týrať spomienkami. Je to za nami. "Ja nevieee... Diego je vonku." Ešte som ani nevyslovil otázku a už mi odpovedala, hneď, ako ma zbadala. Odpoveď som ale zaregistroval úplnou náhodou, pretože som bol plne sústredený na ňu. Byť mamou by jej pristalo. A Thea sa, zdá sa, hrá na profesionálneho triafača slín do úst. Anette sa úspešne vyhla, ale mne to už urobila. Theu milujem nadovšetko, ale... fuj. Bolo to naozaj vtipné, tak prečo sa nezasmiať. A vtedy zaregistrovala moju prítomnosť. Len Thea mala stále záujem o Anette. A naše pohľady sa znovu stretli. Zas a znova ten istý scenár. Len pohľad, nič viac. Neviem, ako dlho to takto ešte vydržím. Miesto akéhokoľvek slova som tam len tak stál jak chuj, presviedčal sa, že by som mal asi odísť, ale nechcel som. Nakoniec som to urobil.
