Pokračovanie príbehu Dangerous Boy! Abraham si za dva posledné roky určil svoje priority a venuje sa svojej kariére úspešného reprezentanta španielskej hudobnej scény. Každý dobre vie, že si svoj život predstavoval úplne inak, no po smrti Anette mu...
Ahojte. Pre tých, ktorí chcú vedieť o dianí príbehu, čaká na konci kapitolky autorská poznámka. Prajem príjemné čítanie.
Abraham
Udržať Anette v nepozornosti celých pätnásť hodín nebolo úplne jednoduché, hlavne keď sa chovala ako sedemročné dieťa, ktoré si vydupáva hračku. Našťastie bola unavená, takže si v lietadle pospala a ja som mal nachvíľu pokoj. A teraz vychádzame z lietadla a ja sa teším, keď Anette zistí, že sme do Argentíny vôbec nešli. "Je mi zle." Podišla ku mne celá vyblednutá a držala si žalúdok. "Tebe vždy." Pripomenul som jej len tak pre istotu. Žeby som si ja sám lepšie pamätal, že jej býva po príletoch vždy zle? "No čo, cítiš ten argentínsky vzduch?" Spýtal som sa jej tak, aby nemala podozrenie, že si z nej robím srandu. "Cítim tu dusný vzduch, musím ísť von." Poobzerala sa naokolo a zazrela po všetkom, čo jej stále v zornom poli. "Však tu máš kufríček, poď, počkáme Pabla vonku." Potiahol som aj ten svoj a spolu sme vyšli. "Tu s musíš len trochu zvyknúť, je tu vysoká nadmorská výška. Bude ti zle ešte asi dva dni." Ako som jej to dopovedal, pretočila očami, ale nenamietala. "Toto letisko nepoznám." Začudovane sa pozrela okolo seba, ale mykla ramenom, však v Argentíne ich je veľa. A mám jej povedať, že nie sme v Argentíne, ale niekde inde, alebo ju nechám ešte v tom a počkám, kým to zistí sama? Chvíľu sa prechádzala po chládku, ktorý vytvárala strecha and nami, pozerala do krajiny a potom sa otočila ku mne. "Kde to preboha sme?" Haaa, stále jej to nejde do hlavy. Podišiel som k nej a objal ju okolo pliec. "Vitaj v Rio de Janeiro." Anette na mňa vyjavene pozrela akoby práve videla obludu. Popri tom si len zmýlila krajiny, však to sa stáva. "A-a to čo tu akože robíme?" Zakoktala sa a celkom rýchlo sa otriasla z prekvapenia. "Uvidíš." To, že sa chytáme na svadbu, kde ju všetci poznajú, ale odtiaľ nikoho, jej ešte nepoviem. Bude to také malé nepríjemné prekvapenie.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Zlatik, tu máš izbičku. Šup sem." Zapískal som na ňu na chodbe hotela, lebo mal som kľúče od jej izby, ale ona spokojne šla ďalej. Podľa mňa sa ani nezaujímala o to, kde má izbu, skôr len premýšľala nad tým, čo tu robíme. Otvoril som jej dvere a ona vošla dnu, no predtým sa zastavila a sladko mi poďakovala. V tej chvíli som mal chuť zabuchnúť tie dvere a rovno ju hodiť do postele, nie kvôli sexu, ale pomaznať sa, vyobjímať a už nikdy nepustiť. Už mi z nej šibe a to ju mám mať na očiach ešte niekoľko dní. "Anette..." Ohlásil som ju, keď prešla okolo mňa a obzerala sa po svojej novej izbe. Otočila sa ku mne. "Áno?" Ani neviem, čo jej chcem povedať. Možno som len chcel vysloviť jej meno. "Ehm... cíť sa tu dobre." Zaprial som jej narýchlo, síce som mohol vymyslieť niečo lepšie. Nevadí. Anette zostala trochu zarazená, lebo pozerala na mňa pár sekúnd, a potom sa doširoka usmiala. "Ďakujem." Chcel som jej ešte niečo povedať, ale môj mozog akoby sa zastavil. Tak som jej úsmev opätoval a šiel do svojej izby. "Kámo, ty si do nej buchnutý ešte viac než predtým." Povedal mi Pablo, keď som sa priblížil k svojej izbe, on si práve bral z chodby kufor. Ja som chvíľu postál a pozeral do zeme. "Možno hej." Odpovedal som mu a zatvoril sa do svojej izby, kde som sa rovno zvalil do postele a premýšľal. Ako mám Anette povedať, že ide so mnou na svadbu, len tak, bez toho, aby tých ľudí poznala? Ako jej mám vysvetliť, že chcem, aby tu bola so mnou? Viem, že ona si to domyslí, ale asi by to mala počuť odo mňa, nie? Hlavu mám zrazu plnú konšpiračných teórií o tom, ako Anette dostať. V tejto nadmorskej výške s nevoľnosťami to nejde tak ľahko vymýšľať, akoby som si predstavoval. Zrejme si budem musieť ísť pospať.
