Pokračovanie príbehu Dangerous Boy! Abraham si za dva posledné roky určil svoje priority a venuje sa svojej kariére úspešného reprezentanta španielskej hudobnej scény. Každý dobre vie, že si svoj život predstavoval úplne inak, no po smrti Anette mu...
"Vďaka za skvelý večer. Nečakala som, že ťa tu stretnem." Vravela som mu, ako sme kráčali po príjazdovej ceste k nášmu domu. "Ja som ani nevedel, že máš prísť. Myslel som, že ty budeš cestovať niekde po svete. A miesto toho si nás prišla pozrieť sem." Naradostne sa zasmial. Po prekonaní cieľa som sa otočila čelom k nemu a pritiahla si sveter tesnejšie k telu. "Náhoda to zariadila takto. Ale som rada, že som ťa stretla. Určite ti zavolám, keď sa budem nudiť. Síce tu je dosť práce, no nie k všetkému ma pustia." Zaškerila som sa a keďže som vedela, že sa ešte nelúčime, posadila som sa na hojdačku, ktorá stála na terase pred domom. Všade naokolo svietili nočné svetlá a starká obľubuje zapaľovať sviečky, takže to vytváralo veľmi príjemnú atmosféru. "Budem sa tešiť. Ja len dúfam, že ti neublížim tak jak oni. Ako tak počúvam tvoj príbeh, muži sú tvoji nepriatelia." Posadil sa vedľa mňa a potom sa zahľadel do diaľky. Ja som urobila to isté. "Hej. Lámu mi srdce." Potichu som sa zachechtala a premieta si v hlave všetky rany, ktoré som dostala. "Ty tiež nie si bez viny. Lámačka chlapčenských sŕdc." Pichol ma prstom do brucha, presne, ako to zvykol Abe. Ah. "Čože? Ako to myslíš?" Povedala som pomedzi smiech, ktorý sa zo mňa ozýval. A musel sa ozývať aj ďalej v ulici. "Akože ako? Ty nevieš koľkým si už zlomila srdce?" Nachvíľu prestal, akoby zamrzol, no potom už nepokračoval. A pre istotu som zostala ako zmrznutá ja. "Akože aj tebe?" Vyvalila som oči. "Áno" Povedal mi sprisahanecky, akoby som to urobila pred týždňom a jeho to doteraz neprešlo. "Kedy?" Ja vôbec neviem, či je vhodné smiať sa, alebo plakať. "Keď si prišla za mnou a povedala si, že sa sťahuješ. Zo San Antonia. Z Texasu. Zo štátov. Z kontinentu. Na druhý koniec zemegule." S každým vymenovaným slovom sa mi vybavovala spomienka na ten deň, kedy som nadobro opustila Texas. Bolo to ťažké lúčenie, priznám sa. " Mal si frajerku." Neveriacky som pokrútila hlavou polootvorenými ústami. "To som vtedy nevedel, ako ťa prinútiť žiarliť." Potichu sa zasmial, z čoho mi spadol kameň zo srdca. "Každopádne si mi to mohol povedať." Štuchla som do neho lakťom. "Ale kde, pätnásťročný chalan ti neprizná, že mu budeš chýbať." Zostala som ticho. Naozaj na tom niečo bude. "Nuž, idem, lebo je naozaj dosť neskoro." Postavil sa a ešte sa ku mne otočil. "Som strašne rád, že som ťa našiel, Anette." Postavila som sa aj ja a objala ho. Bolo to ako vtedy, to dôverne známe objatie. Bolo to fajn.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Abraham
Kdeže som? No kdeže som? No doma som! Pred piatimi minútami som rozrazil dvere domu ako najväčší frajer a ako prvé som zistil, že je tu pekelná zima, lebo celý deň sa nekúrilo a keď prídem domov o polnoci, to tiež nie je žiadna výhra. Ale čoby deň, nebol som doma.... mesiac? Ja už ani neviem. Ako druhé ma vydesilo, že ako je možné, že moji psi ma neprišli vítať, no až potom mi došlo, že oni sú už v Cádize a určite si ohrievajú ňufáky pred krbom. A ja tu mrznem ako snehuliak. Mrzne vôbec snehuliak? Či skôr jemu je zle, keď je teplo, či? Dobre, toto sú na túto hodinu ťažké otázky. Rýchlo som si nastavil kúrenie a behol do horúcej sprchy, v ktorej som sa aspoň trochu zohrial a keď som vyšiel, dom bol už v príjemnej teplote a so spokojným svedomím som mohol ísť do postele.
