Pokračovanie príbehu Dangerous Boy! Abraham si za dva posledné roky určil svoje priority a venuje sa svojej kariére úspešného reprezentanta španielskej hudobnej scény. Každý dobre vie, že si svoj život predstavoval úplne inak, no po smrti Anette mu...
Keď som prišla domov, namiesto vrelého privítania som sa dočkala niekoľkých nechápavých pohľadov. Najprv som dlho rozmýšľala, či som prišla do správneho domu, no potom mi povedali dôvod ich znepokojenia. Totiž virtuálne správy sú sviňa a článok o mne a Abrahamovi už vyskočil aj mne. Zaujímalo by ma, či ho čítal aj on a ako na to reagoval. Nuž, ale až po vysvetlení sa mi dostalo aj privítania. Všetkých som vystískala, vyrozprávala im veci, ktoré sú vhodné pre ich uši, no samozrejme, že som im musela vysvetliť, ako to celé bolo. Verte, či nie, som rada, že som doma a dúfam, že odtiaľto dlho neodídem. Teda musím ísť k sebe, pre Mayu, lebo sused sa môže už z nej aj zblázniť.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Mayu som vyzdvihla a rovno ju tam aj nechala, pretože hádajte kto mi volal. Anička! To dievča som naposledy počula ani nepamätám. Dôležité však je, že sme sa dohodli na káve, čiže práve smerujem do nákupného centra, kde si pozriem rovno aj nejaké spodné prádlo, pretože mi nejakým zázrakom došlo. Všetko mám zrazu roztrhané. Asi teraz každému napadlo, že to urobil Martin z pomsty, ale musím vás vyviesť z omylu. Síce to má na svedomí on, ale pri úplne iných príležitostiach. O tom tu hovoriť netreba. Tak som pekne zaparkovala vedľa pekného známeho auta. Tuším to je to, čo som chcela asi pred dvoma rokmi. Bola som do neho priam zamilovaná. Nuž, zašla som do prvého obchodu s prádlom, ktorý som zbadala pred sebou a zdržala sa tam asi desať minút. Mohla som to nechať na potom, možno Anička by mi poradila, ale fakt nemám náladu na nakupovanie, chcem len to, čo potrebujem. Dohodnem sa s ňou na inokedy. Dôležité však je, čo sa stalo potom. Kráčala som už von z obchodu a všimla som si, že sa mi vlasy zaplietli do náušnice, čiže som sa automaticky s tým začala mordovať, až mi náušnica padla na zem. Keďže je večer a k tomu pred výplatou, takmer nikto v tejto časti centra nebol, až na pár ľudí, ktorí mi nevenovali pozornosť, takže som sa pre ňu zohla a v tom... do mňa niekto narazil. Prisahám, že keby som nemala tenisky, ale opätky, už ležím na zemi rozplesknutá ako žaba. "Hop, to ma mrzí." Dotyčný mi pomohol vsať a mne by sa krvi nedorezal. "V... poriadku." Povedala som zaseknuto, no nevedela som, ako ďalej reagovať, či ho pozdraviť, alebo odkráčať bez slova preč. Predo mnou stál Lukáš. "Ahoj, Anette." Skvelé, vybavil to za mňa. "Ahoj, č-čo tu ty robíš?" Zasunula som si náušnicu späť do ucha, no skoro som sa netrafila, taká rozrušená som bola. "Idem za Danom, prekonzultovať prerábku domu. Čo ty?" Aká len to náhoda. "Teraz o chvíľu, za Aničkou idem." Anička a Daniel, ja a Lukáš. Oh bože, len to nie. "Tak skvelé, môžem ťa odprevadiť?" No však čo už, pod kľudne. "Nemáme náhodou obaja stretnutie v tom istom podniku?" Vzhľadom k tomu, že sú Dano a Anička svoji a obaja majú stretnutie predpokladám v ten istý čas, tak asi aj na tom istom mieste, či? "Hah, je to možné. Čo inak, ako sa máš?" Vážne sa musíme hrať na to, že sa chceme spolu baviť? Lebo mňa táto hra začína nudiť. "Dnes som akurát priletela z Miami, čiže som trochu unavená. Ty sa máš, predpokladám, dobre." Pohli sme sa vpred, ja teda tou cestou, kadiaľ sa šlo do podniku, v ktorom sme sa mali stretnúť. "Wau, začala si cestovať? Veď to vieš, ja sa vždy mám dobre." Veď áno, chodili sme spolu tri roky predsa. "Nie, bola som tam na služobke." A som strašne rada, že už som odtiaľ vypadla, lebo sa to tam nedalo vydržať. Pocit, že on je v tej istej budove a ja nemôžem za ním ísť, ma neskutočne ubíjal. "To ty až takto?" Prekvapene sa ma spýtal, akoby som ja nemala právo chodiť na lepšie služobky ako on. "Hej, máme jeden zahraničný projekt. Veľkú vilu na Floride." Áno, chválila som sa, proste som musela. Nech aj on vie, že aj ja mám na to byť dobrá. "Wau, tak gratulujem." Bolo jasné, že naša konverzácia pomaly upadá d temnôt, preto som sa náramne potešila, keď som vo svojom zornom poli zbadala kaviareň, kde sa máme s Aničkou stretnúť. "Ja už pôjdem, tak sa maj." Povedala som mu zdvorilo a zaklipkala očami, no on sa len šibalsky usmial. "Ja idem s tebou, ale tiež som ťa rád stretol." Zdalo sa mi blbé, že už sme sa prakticky rozlúčili a stále ideme tým istým smerom, preto som pobehla a na moje veľké šťastie zbadala už Aničku, takže nebolo dôvodu otáľať a šla som rovno za ňou.
