Dangerous World

72. Rozmýšľaj

Anette

Po odznení Loco enamorado som z pódia zmizla. S Anabelle sme v aute vrieskali ako pobláznené pubertiačky, spievali sme do pesničiek z rádia a obe sme boli nadšené z toho, čo sa práve stalo. Myslím si, že na svete nebolo človeka, ktorý by chcel viac, aby sme sa s Abem k sebe vrátili. Prežila som skvelú rozlúčku, aj publikum ma dokonalo vyprevadilo zo Španielska a ja som mohla spokojne odletieť. A teraz, teraz si lebedím spokojne v mojom byte a s Mayou papáme čokoládové keksíky, ktoré som dostala od Abeho v Riu. No ja mám v hlave teraz plno myšlienok, spomienok na to, čo sa dnes stalo. Naozaj, som myšlienkami v oblakoch. Neviem, ako to zajtra v práci zvládnem, lebo už teraz viem, že budem nesústredená. "Keď pôjdeme na svadbu, kúpim ti taký fešný biely obojok. S kamienkami. Čo povieš?" Hladkám ju po hlave a za ušami a premýšľam nad hlúposťami. Svadba. Abe chce svadbu. So mnou. Ale bude to dobrý nápad? Stále nevie o mojom tajomstve. Teraz sa moje racionálne ja a moje zamilované ja bijú. Ktoré vyhrá? Listovala som si v mobile, keď sa mi na hornej lište objavila nová správa. Od neho. S búchajúcim srdcom som ju otvorila, aj keď som nevedela, čo čakať. Teraz naozaj neviem, ako to medzi nami je. "Buď moja." Znela jeho správa, na čo sa mi začali tlačiť slzy do očí. Myslím, že to sú slzy šťastia. "Už som." Odpísala som po chvíli, keď som sa upokojila. Maya sa ku mne pritúlila a ja som v tej chvíli zostala spokojnejšia, než kedykoľvek predtým. "Milujem ťa." Oprava, až teraz som najspokojnejšia. nemôžem uveriť tomu, že sme opäť spolu. Asi už to máme predpísané v osude. "Ja teba tiež." Odpísala som mu a priložila si mobil k hrudi. "Kiežby si mohol byť tu." Zašepkala som sama pre seba. Toto je snáď jeden z najlepších momentov v mojom živote.

Ráno som sa zobudila príšerne vyčerpaná. Niet divu, keď som za sebou mala dva lety a toľko energického výdaju. No ani jedno z toho neľutujem. Vymotať sa z postele bolo však horšie. Vôbec, ale že vôbec sa mi do tej práce nechce. včera som vynechala aj sprchu a všetky hygienické úkony. Cítim sa ako humusáčka, ale rýchlo som to dobehla. Najprv sprcha, s Mayou von, kde už príjemne svieti slniečko a dokonca aj hreje. Je máj, tak už by malo. "Dobré ránko, suseda." Pozdravil ma Erik, ktorý síce ranné vtáča nie je, ale rozhodol sa chodiť behať, aby získal nejakú kondičku. Som zvedavá, ako dlho mu to vydrží. Aj ja by som mala začať so sebou niečo robiť, lebo onedlho mi bude ten pohyb chýbať. 

Behanie som nechala na pokoji, lebo je čas ísť do práce. Keď som vstupovala do budovy, cítila som sa, akoby som sem šla prvýkrát. Bola som vytrasená a nervózna. Moji spolupracovníci ma však privítali s úsmevom a otvorenou náručou. "No čo, ako bolo? Nezbalil ťa ten klient? Martin mi posunul jeho meno, trochu som si ho prekukla." Pošepla mi jedna kolegyňa. A prekukla aj to, že som s ním chodila? "Hej? A čo na neho hovoríš?" Začala som sa tváriť, že netuším, že by som o niečom mala vedieť a že ej to obyčajný človek, do môjho života prišiel tak rýchlo, ako aj odíde. No vnútri cítim, že neodíde. Už nie. "Že je strááášne fešný. Ja byť tebou, asi by som po ňom už skočila. Nechápem, ako si to mohla s ním vydržať desať dní." Bolo to ťažšie než si myslí. "Teda, dúfam, že si po ňom neskočila." Opravila sa, akoby niečo tušila. "Haha, skoro. To je všetko, čo si o ňom zistila?" Nebudem zo seba ešte robiť hlúpu, pokiaľ neviem všetko, čo jej google povedal. "V podstate áno. Viem, že je úspešný a ten miliónový projekt si môže dovoliť." Poškrabkala sa po brade a tvárila sa zamyslene. "Možno si dám u neho spraviť dieťa." Obe sme sa zasmiali, no v prvotnej sekunde mi skoro vystrelila ruka. "Ver mi, nerob to." Pokrútila som hlavou a zapla si počítač. "Hádam si ma nepredbehla." Zostala prekvapená, aj keď ja som toto zrovna na mysli nemala. Miesto odpovede som sa len usmievala, však ju trošku ponaťahujem. "Nieee, nehovor mi, že si v tom." Pootvorila ústa. Ja som ani nemusela nič povedať a ona si domyslela sama. No je toto systém. "Prosím ťa. Jasné že nie. Nič s ním nemám." Nie, nebudem jej hovoriť nič. Nech si vygoogli. "Len aby. Príde niekedy sem? Môžem ho zbaliť?" Dúfam, že nepríde. "Čo keby si si namiesto balenia chlapov šla robiť svoju prácu?" Povedal niekto zozadu. Bol to Martin. "Áno, šéfe, už idem." Zosadla z skrinky, na ktorej sedela a prešmykla sa okolo neho cez dvere. On tam len diplomaticky, vyrovnane stál. "Ako bolo?" Spýtal sa ma, akoby vypustil z hlavy to, s kým som bola. "Prekvapivo dobre. Projekty som poslala na zdravotechniku, pravdepodobne pôjdem na Floridu vybaviť stavebné povolenie a môžeme začať stavať." Oznámila som mu radostne. Nuž, ale teším sa, pretože bude musieť ísť so mnou aj Abe. "Som na teba hrdý, že si ho udržala. Ten chlap chcel od nás odísť." Počkať. O tomto som nevedela, alebo áno? "Prosím?" Zbystrila som pozornosť a uprene sa na neho zahľadela. "No, on nebol na pevno rozhodnutý, že tu chce zostať. Hneď po tom, čo ste sa vy dvaja zoznámili." No ja ho zabijem. "O tom som nevedela." Povedala som s miernou výčitkou v hlase, že mi o tom nič nepovedal. "A načo by ti to bolo. Hlavné je, že si s ním podpísala zmluvu. Teda, podpísala si ju, však?" Ja som s ním podpísala zmluvu života. "Hej, podpísala. Je môj - teda náš." ešte sa aj sama prezradím. Odkašľala som si, pozrela na neho, on mal nadvihnuté jedno obočie a tiež sa netváril, že mi plne dôveruje. "Dúfam, že s ním nič nemáš." Bože, táto otázka je tu už tak často, že by som si mala nahrať odpoveď a zakaždým mu ju už len pustiť. "Nie, nemám." V podstate nemám, len sme sa bozkávali. teda jeden bozk. Dlhý. Ale bol len jeden. "Dobre. Je to tvoj klient, nezabúdaj." Aj on by si mal nahrať túto vetu. "Neboj sa." Odpovedala som stručne, lebo sa mi nechcelo až tak klamať. Neviem, či by som sa mala cítiť zle kvôli tomu, že som sa pravdepodobne dala do vzťahu s mojim klientom, alebo nie.