Pokračovanie príbehu Dangerous Boy! Abraham si za dva posledné roky určil svoje priority a venuje sa svojej kariére úspešného reprezentanta španielskej hudobnej scény. Každý dobre vie, že si svoj život predstavoval úplne inak, no po smrti Anette mu...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Anette
Pri sadaní na stoličku som si nebola istá, či už som infarkt prekonala alebo ho ešte len prekonávam, ba či dokonca ešte len príde. Nie, nie, nie, ja som si zmýlila stôl. Nie je možné, aby to bol on. Nie je možné, aby on chcel niečo stavať. A nie je možné, aby to chcel od slovenskej firmy! Dopekla, čo sa to tu deje? Kukám na neho už asi minútu s otvorenými ústami, no nemôžem sa prebrať z tranzu a tak to Martin všetko zobral do vlastných rúk. "Em, dovoľte mi predstaviť vám vašu architektku, Anette Lohanovú.." po zaznení môjho mena som videla, že zbledol ešte viac, než pred chvíľou, a to som vzhľadom na jeho opálenie ani netušila, že to ide, "Anette, pán A..." vyslovil to. Vyslovil jeho meno. Asi odpadnem. Chyťte ma. "Éé... ja... teší ma." Asi by som mu mala podať ruku, no môj mozog vyslal signál príliš rýchlo a ruka mi priam vystrelila k nemu. Jeho dotyk je zas a znova elektrizujúci. "Si si istá, že si v poriadku?" Pošepkal mi Martin zatiaľ čo som pomaly klesala na stoličku. A teraz ju už musím trafiť. "Nie." precedila som cez zuby a nervózne som sa zasmiala. "Takže.." Nie, toto aj nedokážem. Nemôžem s ním komunikovať s tým, aby som sa tvárila, že sa nič nedeje. "Dostala som informáciu, že máme trošku vyšší rozpočet, takže by som chcela vedieť, akú predstavu máte o stavbe, teda ako by mala vyzerať, možno štýl, farby, obdobie,... čokoľvek." Odosobnila som sa od tejto situácie a čisto profesionálne som začala s ním komunikovať, no popri tom som sa na neho pozerala pohľadom, ktorým som dávala najavo, že nech to hrá so mnou, lebo ho prerazím. Namiesto toho, aby odpovedal, si zavolal k sebe čašníka a pošepkal mu, nech mu donesie niečo tvrdé. Chalan asi zabudol, že ja po španielsky ešte rozumiem, takže nemusel nič hrať. Až po tom, ako čašník odišiel, sa začal venovať mne. "Nie som úplne rozhodnutý, no chcem niečo čisté, moderné a zároveň útulné. Ty vieš presne, čo potrebujem." Poslednú vetu povedal znovu po španielsky. Som s ním päť minút aj s cestou a už teraz mi to lezie hore krkom. Využíva to, že mu Martin nerozumie a to sa mi nepáči, aj keď by som celý náš rozhovor najradšej viedla v španielčine. "Úpravy plánujem robiť až na 3D vizualizácii." Kto je on, že mu mám robiť ešte ja 3Déčko? "V tom prípade sa treba čo najskôr dohodnúť na vašej predstave." Skočil do toho Martin a hneď si odkašľal. A vtedy mu začal zvoniť mobil, no keď sa pozrel na meno volajúceho, netváril sa nadšene. "Pardon, toto musím zdvihnúť." Postavil sa a odišiel si niekam do chuja. On ma tu normálne nechal s ním samú. "Takže, trebalo by mi povedať aspoň počet miestností, trebárs či chcete veľkú..." - "Anette, stačí, prestaň..." A už je to tu. Podoprela som si čelo oboma rukami a pozerala do mojich spisov a poznámok, veď už si vypočujem, čo má na srdci. "Čo to má akože znamenať?" Odsekal úplne chladne, akoby to vravel cudzie mu človeku, možno niekomu, koho nenávidí. Nikdy predtým som ho v tomto tóne nepočula. "Nechce sa mi to riešiť." Ja som na neho síce nepozrela, no vedela som, že ani on mi nevenuje pohľad. Miesto toho upriamene hľadí do pohára s alkoholom. "Aha, takže tebe sa nechce." Vedela som, že sa drží, aby mu neurobil škandál hneď tu. Aspoň preto som mala istotu, že pokiaľ sme na verejnosti, nehrozí mi nič také, že na mňa začne kričať. Teda pokiaľ ho nevyprovokujem. "Prepáčte, musím urýchlene odísť. Mrzí ma to, ale ja tu už vlastne nemám žiadnu prácu." Hovoril to hlavne jemu, no ja som zatiaľ dostávala ďalší miniinfarkt pri predstave, že tu teraz budem s ním sama. Nahol sa ku mne, aby mi dal pusu, no ja som sa v pravej chvíli odtiahla. Obaja dobre vieme, že pred zákazníkmi sa pomer medzi spolupracovníkmi nikdy neodhaľuje. "Dovidenia." Povedal jemu a na mňa len škaredo pozrel. Jasné, nenáviďte ma všetci, veď ja som tiež len bezcharakterný človek plný orgánov, nenachádzajú sa vo mne žiadne city predsa. "Prosím, poďme preberať to, načo sme sem prišli. Na rozhovor o tomto budeme mať veľa času osamote." Povedala som mu úplne zúfalým tónom. Aj sa cítim zúfalo. A on len mykol ramenami, aj keď stále na ňom je vidno, že zúri. Aspoň pri mne takto sánky ešte nezatínal. "Predstavujem si niečo nie príliš veľké, ale ani malé. Chcem hlavne niečo praktické, keďže tu trávim polovicu svojho času, niečo ako druhý domov. Zároveň to, čo som už spomínal - elegantné a moderné. Počet spální minimálne tri, ostatné nechám na teba. Pristúpim na čokoľvek, čo sa zmestí do rozpočtu." To bola jeho najdlhšia veta. Mám pocit, že ďalej sa nedostaneme. "Bude ti vadiť, ak to pre dnešok zrušíme?" Prišla mi zrazu správa, hádajte od koho. Nemôžem mu teraz povedať o Amélii. Zabije ma. "Nie." Odpísala som úplne najrýchlejšie a najnenápadnejšie, ako som vedela. A tvárila sa, že si niečo zapisujem. "Dokážeš z toho niečo vytvoriť?" Spýtal sa ma akoby nič. Asi mu o Amélii ani nepoviem. "Nie je to také ľahké, ako si myslíš." Pohľad som venovala mobilu, ktorý mi znovu zavibroval. "Možno to do večera bude lepšie, no teraz mam pocit, že tu niekomu poriadne vynadám." No faaajn. A kto je blízku? Ja. A komu poriadne vynadá? Mne. "Deje sa niečo?" Asi som až príliš okato reagovala na správu, pretože si to Abe všimol. "Čo? Eh, nie nie." Zahrnula som si vlasy za ucho a v tej chvíli sa on ku mne nahol a zobral mi zápästie do ruky. Dôkladne si prezrel moje predlaktie, na ktorom som mala stopy po rezných ranách a prešiel mi po nich palcom. No nič nepovedal. Až keď mi venoval spýtavý pohľad, som ruku stiahla a rýchlo hľadala niečo, čo môžem použiť ako ďalšiu tému. "Ehm... je možné prezrieť si pozemok?" Bez váhania kývol čašníkovi o účet. "Ale musíme sa tam prejsť." Veď samozrejme, keď si pil, tak by som ťa šoférovať nenechala.
