Pokračovanie príbehu Dangerous Boy! Abraham si za dva posledné roky určil svoje priority a venuje sa svojej kariére úspešného reprezentanta španielskej hudobnej scény. Každý dobre vie, že si svoj život predstavoval úplne inak, no po smrti Anette mu...
Nakoniec som si predvolal do svojej šatne Anabelle a Leóna. Či chcem, alebo nechcem, na nácviku musím byť. "Takže. Ako to celé vlastne bolo? Nesnažte sa ma znovu oklamať, viem, že ste o nej vedeli už dávno." Nedal som na sebe poznať ani kúsok empatie. Síce sú to moji kamaráti, ale spravili chybu a za chyby treba pykať. "Ja... no... pamätáš sa, keď som po svojom turné trochu depkoval..." Začal pomaly León a bolo na ňom vidno, že pozorne vyberá slová. Ja som mu len prikývol. "Bol som vo Viedni a stretol som tam Anette. Rozprávala mi o tom, ako to celé bolo, ona mala v pláne ozvať sa nám až vtedy, keď sa z toho úplne dostane." - "Pár dní na to sa ozvala mne, vraj z pocitu viny alebo už neviem ani ako to bolo. Mala logické dôvody na to, aby nám to nepovedala. Dôležité však je, že nikto nám nepovedal, že zomrela, ale len to, že sa pokúsila zabiť. Nemôžeme sa na ňu za toto hnevať." Vložila sa do toho Anabelle, ktorej slová som tiež veľmi vnímavo počúval. Je jasné, že sa na ňu nemôžem za to hnevať. "Síce sme o tom vedeli, no Anette nechcela, aby sme ti to hovorili. Pochop, nemali sme právo povedať ti to, hlavne keď nám to vyslovene zakázala. Chcela ti to povedať sama, no určite nie týmto spôsobom. A to celé s Améliou... to už neplánovala vôbec." Celé to dáva zmysel. No aj tak cítim voči tomu nechuť. "Priznaj ale, že je to aj tvoja vina." Asi to chcela povedať aj Anabelle, no León si do mňa dovolí viac. Patrične som po ňom aj zazrel. "Neskúšaj to poprieť. Aj ty si jej nechcel dať pokoj. Obaja na tom nesiete rovnakú vinu. A to, že ti nechcela povedať, že žije, to je snáď jej vec, nie?" Asi som to potreboval počuť. Celý čas som si len nevedel priznať, že ma to naozaj zranilo. Nakoniec som to ukončil a záver sme urobili taký, že obaja by sme si teraz mali dať pauzu a premyslieť si to. Ale keď obaja odchádzali, Anabelle mi povedala, že Anette by mi nikdy úmyselne neublížila a že jej mám veriť. Neviem, či to malo aj nejaký skrytý význam, ale potešilo ma to.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Potreboval som premýšľať. A tak som si to zamieril rovno na pláž pred hotelom, ako to mám vo zvyku každý večer a ráno. Spomenul som si aj na to, ako som tu stretol Anette a porozprávali sme sa. Rád by som si to zopakoval, ale až keď vychladnem. Pokúšal som sa jej už niekoľkokrát dovolať, no je stále nedostupná. Priznávam, že ma to vystrašilo, pretože ešte stále nikto nevie, kde by mohla byť. Cestou do môjho apartmánu som stretol na chodbe aj Martina, s ktorým som sa len pozdravil a šiel ďalej. Nepotrebujem sa s ním zase pohádať. Síce sme sa priamo ešte nikdy nepohádali, ale asi je medzi nami vidieť značné napätie. A to len preto, že som jej bývalý. Akoby to nebolo jedno. ďalší deň za mnou a ja som zase neurobil nič produktívne. Len riešim veci, ktoré by som nemusel riešiť, keby premýšľam nad tým, čo robím. Trebalo by mi asi nejakú terapiu, alebo čo. Žeby práve jedna prichádzala od Leóna? Prichádzajúce hovory od neho ma už začínajú desiť. "No čo, miláčik?" Síce sme sa dnes pochytili, ale stále mi to je kamarát bližší než vlastný brat. "Abenko, chcel by som vedieť jednu vec. A to, kde, dopekla, si." S Leónom sme mali ísť niekam... jaaaj, má tu nejakú obhliadku auta, lebo to jeho dvojmesačné mu nestačí, tak som mal ísť s ním. "Sorry, hneď som tam." Otrávene som zložil a prezrel si, čo mám oblečené. Fajn, to by bolo, veď nejdem za prezidentom. Ešte šťastie, že kľúče od auta mám so sebou, lebo keby boli na izbe, kašlem sa na neho.
