Dangerous World

80. Drahý Toby

Anette 

Absolútne netuším, prečo ma Boh obdaroval nevoľnosťou po každom lete, no bola by som rada, keby si tento dar vzal späť, pretože mi život príliš neuľahčuje. A vôbec ho k životu ani nepotrebujem. "Anette, je ti dobre?" Spýtala sa ma kamarátka Danka, keď uvidela moju bledú tvár. "Ale hej, to je bežný jav. O chvíľu to prejde." Ubezpečila som ju s miernym úsmevom. "Si si istá? Trasieš sa od zimy." Ustarostene sa na mňa pozreli všetky baby, no ja som vedela, čo hovorím. Vždy mi je nevoľno a z toho aj zima, ale do hodiny som v poriadku. "Nie, fakt. Na koho čakáme?" Zmenila som radšej tému, vôbec sa nemusíme baviť o mojej nevoľnosti, lebo ešte si budú myslieť, že som tehotná. "Na Aďu, hľadá si tašku." Stáli sme tam v kruhu ako dvanásti mesiačikovia, ba nás dokonca aj je dvanásť. Ešte začať vyvolávať duchov a bude to dokonalé. "Bože, baby, nech už sme ubytované. Strašne sa teším na tie bazéniky v mori." Keby ste sa pozerali na Danku, videli by ste v nej toho emoji so srdiečkami namiesto očí. Takto zasnívane som sa ani ja nepozerala na Abeho, keď som ho prvýkrát stretla. Alebo áno? Ten pocit si pamätám dokonale, ale to, ako som pri tom vyzerala, mi ani on sám doteraz nepovedal. "Keby si sa teraz videla." Zachechtala som sa. "Ja sa tiež na ne teším, toto bude dokonalá dovolenka." Vyskočila do vzduchu ďalšia. Mojím cieľom na tejto dovolenke bude dať si dokopy myšlienky a myslieť na toho zmrda. Kedysi dávno sme sa dohadovali, že tu bude, keď tu budem ja, no zrejme na to zabudol. Predsa len, keď sme naposledy spolu volali, skoro sme sa pochytili. "Ah baby, prišli sme sem aj kvôli jóge." Upozornila som ich, len tak, aby sa nenechali uniesť prúdom z mora. "Presne tak, Anette má pravdu." Potľapkal ma po ramene náš tréner. "Ja by som sa aj zapísala na tie hodiny tanca, ktoré sú tu také preslávené." Zasnívala sa Danka. Tá by tu chcela postíhať všetko. "Ale to by sme mohli." Uznala som. Už len z toho dôvodu, aby som sa mohla Abemu pochváliť, že som tu bola a tancovala som. Asi mu pošlem odtiaľto pohľadnicu. "Dobre, hneď po ubytovaní sa pôjdeme zapísať. Bože, som taká nadšená, že sme tu!" Poskočila si a zatlieskala. Radosť z nej len tak srší, to sa  musí nechať. Som rada za ňu. Asi si budem dať šťastnú tabletku. "Som zvedavá, aké to bu-... oj." Danka sa zadívala niekam za mňa, očami pozorovala nejaký pohybujúci sa objekt a som si istá, že to bol nejaký fešný chlap. "Prepáčte, dámy, no hľadám slečnu Lohanovú, neviete náhodou, kde by som ju našiel?" Začula som za sebou až príliš známy hlas. Nie nie, to nemôže byť on. Otočila som za tým hlasom hlavu a ozaj, je to on! "León, čo tu robíš?!" Vykríkla som radosťou aj zdesením. Bez rozmyslu som sa mu hodila okolo krku. "Zobral ma sem môj nadriadený. Je na teba veľmi naštvaný, preto by si sa mala za ním poponáhľať." Nadriadený... Abe... je tu... a je naštvaný... Zdvihla som oči. Nie. Nie je naštvaný. Usmieva sa. A mne sa mimovoľne objavil úsmev tiež. "Abe..." Pošepkala som si a nechala Leóna za sebou. Ani neviem, ako som prekonala diaľku medzi nami a už som sa ocitala v jeho náručí. Verte, či nie, nikdy ma to neprestane baviť. 

Od toho momentu som to bola ja, čo chcela byť čo najskôr ubytovaná. A veru, splnilo sa mi to veľmi rýchlo, problém s ubytovaním nebol. Namiesto toho, aby som si aspoň vybalila, som hodila kufor na poste a bežala von, na dohodnuté rande s Abem. Vôbec ma netrápi, že mám na sebe len teplákové šortky a tielko. On ma videl už vo všetkom a bez všetkého. A dôležité je, že som s ním. "Prečo si mi nepovedal, že ideš sem?" Spýtala som sa ho, keď sme sa prechádzali po drevených chodníčkoch držiac sa za ruku. "Hm, spomínal som ti to už dávno, no nechcel som ti to pripomínať. Pre prípad prekvapenia." Odpovedal mi opatrne, akoby vyberal slová. "Akurát v tej chvíli, keď prišiel León, som na teba myslela." Priznala som sa mu so sklopeným zrakom. On ma potiahol za ruku smerom k sebe, oprel sa o drevené zábradlie a ja som skončila na jeho hrudi. "Hm, osud?" Spýtal sa ma zasnívane, popri tom mi hľadel do očí a nežne sa usmieval. "Veríš na osud?" Nadvihla som jedno obočie. "Verím v teba. Ty si môj osud." Zašepkal mi blízko pri tvári a vtisol mi jemný božtek. Chcela som sa usmiať, no miesto toho som len sklonila hlavu. Jednu ruku som si vytrhla z tej jeho a priložila končeky prstov k očiam. "Čo?" Spýtal sa ma, no v jeho hlase som nepočula znepokojenie. "Neplač." Chytil ma za zápästie a odsunul ruku z tváre. "Prečo plačeš?" Po lícach mi začali stekať slzy, ktoré som nedokázala zastaviť. Moje srdce tancuje šťastím a moja myseľ si vybavuje všetko, od prvej chvíle, čo sme sa stretli. "Ja... ja len..." Zasmiala som sa a zaklonila hlavu. "Poď sem." Pritisol si ma bližšie a vtisol mi bozk do vlasov. V hlave sa mi vynorila myšlienka na moje tajomstvo a začala som plakať silnejšie. Nemôžem mu vrátiť všetku tú lásku, ktorú mi dáva. "Myslíš na neho?" Tentokrát som v jeho hlase počula chvenie. Viem si úplne predstaviť, že aj on má slzy v očiach. Nezmohla som sa na odpoveď, len som pokývala hlavou. "Musíš nájsť v sebe pokoj, Anette." Povedal mi po chvíli čakania, kým sa ukľudním. "Nedokážem to." Ubehlo odvtedy päť rokov, no ja to stále cítim, akoby to bolo včera. Zamilovala som sa do neho a ľúbila som ho od prvej sekundy. Je a bude to tá najväčšia láska môjho života. 

Moju myseľ sa po zvyšok dňa nepodarilo upokojiť. Dostala som silnú depresiu a moju ostatnú energiu som vkladala do chôdze po pobreží. "Mám pre teba ešte niečo." Povedal mi, keď sme prechádzali okolo jeho apartmánu. Odomkol dvere a uvoľnil mi cestu dovnútra. Tá jeho vyzerá luxusnejšie, než tá naša. "Posaď sa. Hneď som tu." Uložil ma na posteľ a odišiel do druhej miestnosti. Nenapadalo ma nič, čím by ma mohol prekvapiť. Vrátil sa behom minúty a v rukách držal niečo papierové. Zložený papier. Tenký papier. Najprv ma napadol papier na pečenie, ale logicky mi to nevychádzalo. A potom mi to doplo. "Načo to je?" Z tašky vytiahol dve čierne fixky a jedu mi podal. "Poď von." Chytil ma za ruku a viedol von na terasu, kde boli dve lehátka a malý stolík. "Napíš tam, čo len chceš." Zúfalo som sa rozplakala. "Nemôžem tam dať všetky svoje myšlienky." Pokrútila som hlavou. "Ale áno, môžeš. A uvidíš, že ti bude lepšie. Potom tam napíšem niečo aj ja." Pohladil ma po líci a plne chápal, ako sa cítim. Dlho som premýšľala, no potom sa písmenká zo mňa začali len tak sypať. 

"Drahý Toby,

Aj keď to bolo päť rokov dozadu, stále si pamätám posledné minúty spojenia medzi mnou a tebou. Že som ťa stratila, som sa dozvedela až o niekoľko hodín neskôr, no aj tak som vedela, že ťa strácam. Nedokázala som bojovať za nás oboch, nedokázala som bojovať za teba. No milovala som ťa najviac, ako som mohla a vedela, aj cez to, že som ťa nikdy nedržala v náručí, nikdy som nevidela tvoju nádhernú tváričku, nikdy som ti nehľadela do očí a nevravela, že ťa ľúbim. Počula som tvoje malé srdiečko. Počula som, ako vo mne žiješ. A potom to skončilo. Môj svet sa v tej chvíli zrútil, no čo ten tvoj? Ten tvoj už nebol. Pokazila som ti šancu na život. Tvoj otec o tebe ani nevedel, no aj tak ťa ľúbil. Nestihol sa o tebe dozvedieť. Prepáč mi to. Som poctená, že si si vybral mňa za svoju matku a o to viac som zdrvená z toho, že som to nedokázala.  
Prosím, odpusti mi, pretože ja to sebe neodpustím nikdy." 

Keď som to zo seba vypustila, uľavilo sa mi. No plakala som, veľmi som plakala. "Môžem?" Pozrel sa na mňa a ja som povolila ruky, aby mohol niečo napísať aj on. Pozorovala som ho, no cez slzy a hore nohami som príliš nedokázala prečítať, čo píše. Moje myšlienky akoby sa stratili. V mojej mysli zostalo prázdno. Akoby som svoje myšlienky odovzdala ďalej. Zadívala som sa na večernú hladinu mora a odrazy rozsvietených lámp. "Chceš si to prečítať?" Vyrušil ma z môjho bdenia. Slabo som pokývala hlavou. A tak som začala čítať: 

"Drahý Toby,

Rozumiem osudu a verím, že všetko, čo sa stalo, sa stalo pre niečo. Tvoj odchod ma zobral a zmenil mi život od základov. Vyčítam sebe i Bohu, že nám ťa zobral, no takmer mi zobral aj tvoju mamu. A to by som si v živote neodpustil. Tvoja mama je najúžasnejší človek na svete a snažila sa pre teba robiť všetko. Hoci som nebol pri tom, viem to. Budem vás ľúbiť oboch do skončenia sveta."

Abe potom zapálil lampión a čakali sme, kým sa naplní horúcim vzduchom. A spoločne sme ho vypustili hore, ku hviezdam. K Tobymu.

Pozerala som si aktivitu na príbehu. Som rada, že na kapitolách stále svieti trojciferné číslo z hľadiska videní, a ešte viac rada som za to, že ste na môj príbeh nezanevreli. V prvom rade sa vám chcem však poďakovať za minulé komentáre, správy na ig aj na Wattpade, každú správu mám svedomito prečítajú, každé slovo. Po takých správach človeku dôjde, že to ešte nemôže vzdať. Treba najprv vydať knihu predsa. :)

Neviem, či som vás kapitolkou nejako zasiahla, ak áno, ospravedlňujem sa. Ja osobne som pri nej veľmi plakala, aby som sa vedela vžiť do role. Nie, neprišla som o dieťa, hoci to tak vyznie z kapitoliek. To len pre upresnenie. Budem rada, ak zanecháte odozvu. Ľúbim vás 🖤