Dangerous World

61. Urobíš mi láskavosť

Anette

No tak, urob to. Pomyslela som si a už som sa intuitívne sama k nemu nakláňala aj napriek mojej kontrolke blikajúcej na silno červeno. Tá už priam alarmovala celý môj mozog, aby ten pokyn ďalej nevysielal. Našťastie to boli len mikrometre, takže Abe si to možno ani nevšimol, no zato stále hľadel do mojich očí. "Strašne moc ťa chcem pobozkať." Povedal mi to, akoby to bola úplne obyčajná veta. Veď vlastne aj bola. Ale vo mne sa niečo zachvelo. Prečo mi môj mozog vždy dáva nejaké nové dôvody na to, aby som ho odmietala? "Ale ty to nechceš." Sklamane sklopil zrak a váhal, či sa vráti do svojej predošlej polohy, alebo zostane nahnutý ku mne. "Chcem..." Sama pre seba som vypleštila oči a čudovala sa, čo to zo mňa práve vypadlo. Nie, nie, zober to späť, čo to zase robíš, ty krava. Netuším, prečo som to povedala, keď si ho chcem držať od tela. "Naozaj?" Zapálila som v ňom iskričku nádeje a to nie je dobré. Čo teraz? Bože, nepanikár, je to len bozk. Bozk po ktorom sa do neho zamilujem a potom už len pápá, zdravý rozum, môžem si ísť pískať. Miesto odpovede som len zdvihla k nemu zrak. Cítim sa, akoby som mu odpovedala na otázku, či si ho chcem vziať, a nie na to, či chcem pusu. Prečo z toho robím takú drámu? Oh Bože, on sa ku mne znovu nakláňa. S každým milimetrom, čo sa približoval ku mne, sa tep môjho srdca zvyšoval stonásobne. Môj mozog sa s tým zmieril až vtedy, keď bol od mojich pier len kúsok. Naozaj len malý kúsoček. No nebol by to náš prípad, keby nás niečo nevyrušilo. Začínam si pomaly myslieť, že svet, ba priam celý vesmír je proti tomu, aby sme sa pobozkali. A ja neviem, či ma to má trápiť, alebo mám byť za to rada. "Zdvihni to." Zašepkala som, aj keď moje iracionálne Ja dúfalo v to, že sa vykašle na telefón a dokončí to, čo začal. Chvíľu som si aj myslela, že to tak bude, keďže stále sa neunúval odo mňa odkloniť, ale potom sa len zhlboka nadýchol a zobral mobil do ruky. "Do pekla!" Precedil cez zuby a ja som zreteľne videla na displeji, že mu volá León. Muselo to zabolieť ešte viac, pretože u Leóna vedel, že nemusí to vždy zdvihnúť, že on sa nebude hnevať, keď mu zavolá neskôr. Keď ho vidím takého rozčúleného, síce ma to neteší, ale je vtedy ešte viac príťažlivý. Mala by som už prestať na to myslieť a bez Abeho zvolenia som roztrasenými rukami naštartovala. Nepočúvala som, čo mu do telefónu rozpráva, pretože som bola sústredená na to, aby som autíčku nijakým spôsobom neublížila. Abe vyzeral, že mi plne dôveruje, takže zvládnuť to by nemalo byť také zložité, či? Tu si musím dávať pozor na rýchlosť hlavne. Opatrne som vyšla z garáže a prezrela si, či je voľná ulica. Teraz to asi budem potrebovať. Naozaj že pomaličky som sa dostala na asfaltku, až som sa bála, že mi zdochne auto. Ale nezdochlo. Vydržalo. Som naň hrdá. Aj na seba... Lebo ako zapotila som sa viac než na tréningu a to som prešla zatiaľ asi päť metrov. Zatiaľ, čo som sa ja dávala dokopy z toho, že toto auto nesmiem nabúrať, si Abraham vybavil telefón a začal sa venovať mne. "Skvelé! Ide ti to a ty si tak bála." Bolo pekné, že ma chcel povzbudiť, ale akurát ma tým len znervóznil. "Ešte nekrič, stále to môžem niekde napáliť." Odvrkla som mu pochybovačne a v zornom poli som videla, že Abe na mňa dosť prudko otočil hlavu. "A potom budem jazdiť na tebe?" Nie, že by nemal v garáži ďalších šesť áut, či koľko. "Alebo ja na tebe." Žmurkla som na neho a pustila radšej rádio. Dúfam, že budú hrať nejakú dobrú pesničku a mne to zamestná ústa, aby som netrepala ďalšie kraviny. "To môžeš aj o desať minút na parkovisku." Poznamenal, čo ma trochu zneistilo, ale zároveň aj v zrušilo. Čím ďalej, tým viac ma láka skúsiť ďalšie dobrodružstvo s ním. Síce sme spolu zažili už čokoľvek, čo sa týka posteľných hier, no viem, že ešte veľa vecí odskúšaných nemáme. Včera večer som sa dokonalo oholila, že by som to aspoň využila? Bože nie, musím zahnať takéto myšlienky. "Inak už som ti vravela, že asi pôjdem za rehoľnú sestru?" Netuším, čo ma to napadlo, ale vidieť jeho vystrašený pohľad stálo za to. "Čo?" Úplne prepol na taky ten pisklavý hlas. Nedalo mi nezasmiať sa. "Čomu sa smeješ?" Vyštekol podráždene. "Na tebe. Si vtipný." Vyprskla som, až mi bolo ľúto, že musím dávať potor na cestu. Inak by som sa už váľala po zemi. "Vieš o tom, že do kláštora môžu ísť len panny?" Chudáčik, on teraz bude používať proti mne argumenty, aby mi to vytĺkol z hlavy. "Počula som už o nejakom zákroku, v ktorom sa to dá obnoviť." Hovorím o tom až tak presvedčivo? Lebo užívam si to, ako využívam minimum informácii a on mi to žerie. "Anette to snáď nemyslíš vážne! Ty sa do kláštora vôbec nehodíš!" Ale no tak, Abe, kľud. "A prečo nie? Nevyzerám dosť anjelsky?" Zaklipkala som očami, ale asi to nevidel. Neviem, nepozerám sa na neho momentálne. "Práve že až moc. Myslíš to vážne?" On skoro plače. Cítim mu to v hlase. Mám pokračovať, alebo mu povedať, že si robím srandu, aj keď o tom musí vedieť? "Áno. Však ma nikto nechce." Ani som sa nenazdala a cesta prešla tak rýchlo. A už sa môžem smiať. "Ako prosím?" Vypleštil na mňa oči, v ktorých už mu bolo vidieť slzičky. Vyzeral, že čoskoro tu niečo rozkope od zúfalstva. "Chcel si si zajazdiť, nie?" Preskočila som na inú tému a to už ho úplne odrovnalo. Najprv chcem byť rehoľná sestra a teraz mu ponúkam sex. Chudák. "A sľúbiš mi, že potom nepôjdeš do kláštora?" Urobil psie oči. Chvíľu sme na seba pozerali ako dvaja kohúti. Teraz by mal využiť príležitosť, a nie sa vypytovať na kraviny. Síce som to strašne moc chcela, ale som sa rozhodla, že ho trošku ešte vytočím. "Fááájn, keď nechceš." Odopla som si tie stupídne pásy a načiahla sa, aby som si otvorila dvere. "Nie, nie, počkaj." Nejakým manévrom ma niekde chytil a otočil ma k sebe. Celé to bolo také rýchle, že som nestihla zareagovať, čo to vlastne bolo. Chytil mi tvár do dlaní a na tvári mal konečne ten známy charizmatický úsmev. Už som naozaj myslela, že to príde a už som bola na to úplne pripravená, keď... "Hej, hrdličky, už meškáte." León a jeho dôverný hlas. Abe už mal totálne nervy, pretočil očami, že zase nám niekto pokazil moment a zaťal sánku. "Ja ho zabijem." Už som bola v nálade, takže som sa zase začala smiať. León nám už niekoľkýkrát pokazil šancu, takže asi naozaj už neprežije. Vystúpila som z auta a venovala mu široký úsmev. "Ty si Anette pustil za volant? Čo sa stalo? Zdrogovala si ho?" Zostal tak pochybovačne zarazený, síce ja neviem prečo. Žeby bol Abe taký, že si chráni svoje autíčko? "Anette je náhodou skvelá šoférka." Mám pocit, že Abe na Lóna žmurkol, lebo sa potom obaja na seba potmehúdsky usmiali a León sa vzápätí pozrel na mňa. "Luxusná kráska v luxusnom aute." Povedali naraz úplne identickým tónom a obaja si pokývali hlavou. Kde to som? Dostala som mierny brainfreeze, ale rýchlo to prešlo. Skrátka chlapi.