Dangerous World

51. Rozprávanie?

Anette 

Verte či nie, nikdy by ma nenapadlo, že už hneď v prvý deň kývnem Abrahamovi na pozvanie. Vzhľadom k tomu, že je už dosť neskoro, pochybujem, že si dáme kávu, ale dobre. Mám pocit, že ma pozval za zámienkou toho, aby som mu porozprávala ten dlhý príbeh. Čo mu mám ale povedať? Že som sem prišla hlavne kvôli tomu, aby som prišla za Anabelle a za ním, len vďaka tomu, že som sa vyspala s Martinom? Znie to ako dobrá historka, ale mala by som si vymyslieť niečo menej zamotané. Poviem mu len časť pravdy. Takže, áno, pozvanie som prijala a dokonca som mu sadla aj do auta. Mimochodom, ten chlap má zakaždým, keď sem prídem, nové auto. To však nepodstatné. Podstatnejšie je to, ze sme veľmi dlhú dobu blúdili po Barcelone, aj keď sme minuli už niekoľko kaviarní a podnikov. "Čo hľadáš? Mohli sme ísť hneď do tej prvej." Nadhodila som pokojne a dokonca s úsmevom, aj keď neviem pravý dôvod, prečo si nevie vybrať jednu z nich. "Nevadí, bude tu ešte ďalšia." Odvrkol mi, akoby som mu povedala niečo nepríjemné, no nenechám si ním skaziť náladu. Do myšlienok mi skočil telefonát od Martina, teda od môjho šéfa a tak som mu to musela zdvihnúť. "Áno?" V duchu som dúfala, že za ten čas, čo budem telefonovať, si dá myšlienky dokopy. "Došla si v poriadku? Neozvala si sa." Sama pre seba som sa usmiala. Síce ma naštval, ale je vidno, že mu na mne aspoň trochu záleží. "Áno, Martin, som v poriadku." Vo chvíli, keď som vyslovila Martinovo meno, som si všimla, že Abraham akoby stuhol. Alebo zneistel. "To je všetko, čo si chcel?" Práve sme minuli ďalšiu kaviareň. "Vlastne som chcel vedieť, ako sa máš a tak.." - "Mám sa fajn, ale momentálne som s klientom, nemôžem vykecávať. Zavolám ti neskôr." Skôr, než niečo povedal, som zložila. Vidím, ako Abe zviera volant a bojím sa vcelku o jeho životnosť, takže ho nebudem ďalej nejako dráždiť, aj keď on nemohol vedieť, o čom sa bavíme. "Veď ale, pokiaľ nechceš nikam ísť, tak sa môžeme rozprávať aj teraz." Pretočila som očami, čo on, samozrejme, nevidel, ale chová sa, akoby o tom vedel. Lezie mu to na nervy. "Chcelo by to nejaké kľudné miesto." Takže on hľadá podnik, v ktorom nebude veľa ľudí. Prečo ma nezoberie teda k sebe? Či už nie som hodná toho, aby som prekročila prah jeho domu? "Hmm, dala by som si horúcu čokoládu." Len tak mimochodom som mu dala najavo, že by mi chutila jeho domáca horúca čokoláda s tajným receptom, ale... To som asi nemala robiť. "Nemám náladu stáť pri tom." Za celú dobu, čo pri ňom sedím, sa na mňa ani nepozrel, ba prestávam strácať pointu toho, prečo so mnou chcel niekam ísť, keď jasne na ňom vidím, že je podráždený. Niečo sa deje. "Dobre, len som to navrhla." Už sa mi to prestáva páčiť. "Zase sa neurážaj. Len som unavený." Som normálne v šoku z toho, ako sa správa. Akoby som mu bola na príťaž. "Kto ti povedal, že sa urážam?" Ale ako, toto je najdlhší rozhovor, ktorý vedieme za posledných pár mesiacov, ak nerátam Miami. "Ehm, vidím to na tebe?" Kľud. Hlavne dýchaj, mysli na jednorožcov a všetko bude fajn. Sústreď sa na to, ako tvoje pľúca prijímajú kyslík a dostáva sa ti to aj do mozgu, v ktorom nevieš pochopiť, prečo práve sedíš vedľa neho v jeho aute. Možno má na pláne nejaký únos. Ja už fakt neviem, čo mám od neho čakať. "Čo ti je?" Táto otázka zničila 50% vzťahov, takže ak mi odpovie nič, vystupujem z auta. "Nič." To sa mi akože osud snaží naznačiť, že mám s tým skončiť, alebo je to len blbá náhoda? "Pozri, ak si nechcel tráviť čas so mnou, tak načo si ma volal von?" Ja už to nevydržím, asi mu čoskoro vynadám. Ehm, čakala som, že mi povie nejakú výhovorku, pretože podľa mňa ani on sám nevie, prečo je práve so mnou, ale čo som úplne nečakala, bolo prudké zabrzdenie, že keby nie som pripútaná, je dosť možné, že by som preletela cez čelné sklo. "Tebe preskočilo?" Vážne ma to naštvalo. Čo ho vedie k takémuto správaniu? "Počúvaj, keby som nemusel, ani by som ťa nevolal, keď vidím, aká si." Naše tváre sa stretli asi dva centimetre od seba, keď sa ku mne tak náhlivo priklonil. Avšak karma mi trochu kazí plány. Dávno by som už vystúpila, keby nemal zamknuté auto. "Hovorí ten, čo so mnou komunikuje najmenej." zavrčala som, aj keď mi niečo v mojom vnútri vravelo, že mám prestať a chovať sa seriózne. K ničomu to predsa nevedie. "Čuduješ sa?" Prižmúril oči a pohľadom preskočil z mojich očí niekam nižšie, predpokladám, že to bolo niekam na nos alebo pery. "Vieš čo, aj áno. Strašne si sa zmenil." Po týchto slovách znovu zaujal svoje miesto, chytil volant oboma rukami a zhlboka sa nadýchol. "Nie som jediný." Asi som totálne blbá, ale nerozumiem. Zmenila som sa až tak? "Rovno mi povedz, čo si mi chcel povedať a prečo som mala ísť s tebou." Neznelo to ako prosba, skôr ako rozkaz. Namiesto toho sa však znovu rozbehol s autom. "Nie." Znela jeho očividne premyslená odpoveď. Hlavou mi víri neskutočne veľa myšlienok o tom, ako to myslel. Neviem, či prešla hodina alebo desať minút, no za ten čas sme o obaja nič nepovedali. Nakoniec sme zastavili niekde na ulici, no absolútne som nevnímala, kde sme. Zrak som mala zaslepený hnevom. "Chcel som sa s tebou porozprávať o všetkom, čo sa udialo. Ale vidím, že my dvaja si nemáme čo povedať. Nemá to zmysel." Som z jeho slov dosť zaskočená, čomu nasvedčuje aj môj neveriaci pohľad. Očami sa mi podarilo vyhľadať tlačítko na odomknutie auta a stlačila som ho. "V prvom rade by sme mali skúsiť spolu komunikovať, aby sme zistili, či si máme niečo povedať. Skús sa nad tým zamyslieť." Uvedomujem si, že som to povedala dosť nepríjemným tónom. Ale on sa nemá chovať ako idiot. Vystúpila som z auta a než som stihla zatvoriť za sebou dvere, ešte som sa nahla a pozrela naňho. Sedel, akoby neveril tomu, čo sa práve stalo. "Prišla som sem za tebou, pretože mám hotové projekty a potrebujem od teba súhlas. Mimochodom, pohádala som sa kvôli tomu so šéfom. Ale mala som ti to poslať radšej emailom." Nové autíčko, určite je naň háklivý. Nič mi teda nebránilo v tom tresnúť dverami tak silno, ako sa mi dalo.