Dangerous World

58. Vojna zahájená

Ešte predtým, ako sa pustíte do čítania, by som dala do pozornosti jednu vec. Veľakrát mi nejde do hlavy, že napríklad posledná kapitola má okolo 320 videní a kapitola pred ňou má okolo 270 videní. Viete, je to veľký rozdiel a ja veľakrát neviem, či vám upozornenie na kapitolu vôbec prišlo alebo ste ju jednoducho odignorovali. To nie je podstatné tetaz, ale chcem len upozorniť na to, že v tých kapitolách sú naozaj podstatné veci k ďalším kapitolám, tak to čeknite, či máte všetky kapitoly prečítané. :) prajem pekné čítanie.

Anette

Musíte mi uznať, že dostať sa z tohto šoku nebolo úplne jednoduché. Preto ma ani neprekvapilo, keď sa ma väčšina hosťov pýtala, či som v poriadku, či ma nebolí hlava a či by som si nešla ľahnúť, lebo vyzerám, akoby som bola mimo. Som mimo, priznávam. A dostal ma do toho on. Stále si ešte neviem vybaviť, či sa mi to len zdalo, alebo sa to stalo naozaj, no nemôžem sa ho na to spýtať. Lebo v oboch prípadoch by si pomyslel, že som šialená. Celý čas sa ho snažím nejako nevnímať a vyzerá to tak, že on je na tom rovnako, pretože sa ani jeden z nás nesnaží prísť do blízkosti toho druhého. Keby to bolo nutné, ja by som sa mu aj vyhýbala. "Anette, môžeš nachvíľočku?" Zavolala ma Anabelle niekam za dom, kde nikto nebol. A mne mohlo srdce vyskočiť z hrude, keď mi v hlave behali myšlienky, čo môže zase odo mňa chcieť. "Chcela by som ťa o niečo požiadať." Začala pomaly, akoby odo mňa chcela, aby som jej pomohla zakopať mŕtvolu. "Ja... nechcem, aby si si myslela, že ťa využívam, alebo tak..." až sa jej slzy drali do očí, keď mi to hovorila. "An, čo potrebuješ?" Rozhodne by som si pri ničom nemyslela, že ma chce využi. Nikdy odo mňa nechcela niečo, čo by som nedokázala splniť. "Myslíš, že by si mi mohla postrážiť cez noc Theu?" To vážne chcela len toto? "Ale samozrejme, prečo nie? Veď o nič nejde, rada s ňou budem." Usmiala som sa na ňu, no došlo mi, že v tomto bude niečo viac, keď sa tak bála mi to povedať. "Super. Môžeš zostať aj tu, Abe o tom bol informovaný a on to už s Theou trochu vie." Wtf? Prečo sa potom o ňu nepostará on? Nebudem to riešiť. Som arda, že ma o to požiadala, lebo už dávnejšie som jej vravela, že by som sa o ňu zvládla postarať aj sama. "Ah, no dobre. Čo už s tebou." Je mi jasné, že sa nás znovu snažia dať dokopy, aj keď to nie je potrebné. My dvaja, keď a teraz dáme dokopy, tak nás už asi nič nerozdelí. A to ja nemôžem dopustiť. Zo všetkého najviac by ma mrzel fakt, že Abe raz chce mať deti. A so mnou ch nemôže mať. Bude lepšie, ak sa budeme od seba držať ďalej. "Anette, mrzí ma to." Povedala mi s úsmevom, takže vieme, že ju mrzí asi len to, že budeme mať Theu a nemôžeme sa spolu rovno vyspať. "Nemrzí." Opätovala som jej ironický tón a spolu sme šli naspäť za ostatnými. Zábava je tu už v plnom prúde a akurát sa zotmieva, takže sa pripravujú pesničky pri ohníku. To je moja najobľúbenejšia časť pri všetkých rodinných a priateľských stretnutiach. "Na čo sa chceš vlastne zbaviť Thei?" Nadhodila som, keď sme prešli dovnútra z terasy. Ja som sem šla preto, aby som si urobila čaj, lebo mi bola zima, a Anabelle len šla za mnou. "No... Chceli sme si s Diegom urobiť taký večer pre seba. Aj vy s Abem môžte." Žmurkla na mňa. Aha, takže ja by som sa musela vysťahovať tak či tak. Ešte šťastie, že som si zariadila vlastný hotel, aj keď asi sa nevyhnem tomu, aby som dnes prespala tu. Aspoň ze je tu Thea a tá mi bude robiť spoločnosť. "To nebude dobrý nápad." Z hornej poličky som si vybrala veľkú škatuľu s krabičkami od čajov. Mám pocit, že Abe to len kupuje, ale nepije to. Vlastne ani neviem, ako som vedela, že tie čaje budú tam. Vždy som si tu nechala robiť nápoj od neho, len málokedy som si ho pripravila sama a zväčša to boli limonády. "My dvaja nemôžeme byť spolu." Oprela som sa o linku a zapichla zrak do zeme. "Prečo?" V jej tóne som pocítila, že je zranená. Každý vie, že všetci okolo nás chcú, aby sme boli zase spolu. Ale ako mám svojej najlepšej kamarátke povedať, že mám najnižšiu šancu mať dieťa a tým pádom nulovú šancu dať Abemu plnohodnotný život, po akom túži? Je to ťažšie, než sa zdá. "Ahojte." Do kuchyne zrazu nakráčal Abrahamov otec a pozdravil nás. Mňa objal okolo trupu a vtisol mi bozk na čelo, čo som vážne nečakala. Nerobil to často. No jedno je však isté - s jeho rodičmi mám stále vzťah na takej istej úrovni, akoby sme spolu chodili. Vážim si ich za to. "Nebudem vás dlho rušiť, len som si prišiel po zápalky. Vonku bude romantika pri sviečkach." Teší sa z toho ako malé dieťa. Ich jediných mi bude ľúto, keď odtiaľto odídem. S Abrahamom dá kedykoľvek môžem dostať do kontaktu, ale s nimi tak ľahko nie. "Idem mu pomôcť, potkm príď von." Usmiala sa na mňa An a nechala ma samú v kuchyni. Čakala som, že sem opäť niekto zavíta, lebo veď tento dom je momentálne plný ľudí, ale asi nikto nemá chuť prísť za mnou. Začala som teda pomaly chlipkať čaj a rozmýšľala som, čo robiť. Jedno moje zaľúbené Ja plánovalo splniť Abeho rady k tomu, aby som ho ľavou zadnou dostala, ale moje racionálne Ja tomu druhému dávalo cez hubu, aby bolo ticho a nemyslelo len na seba. Ja nemôžem v tejto chvíli myslieť len na to, čo chcem. Aj keď on chce pravdepodobne to isté, no on má stále pocit, že je všetko v poriadku. Nič nám tentokrát nestojí v ceste a uličku za šťastím máme tentokrát ešte aj vydlaždenú mramorom. Len tie malé drobnosti to kazia. A bohužiaľ tie drobnosti sa nedajú opraviť. Pri tých myšlienkach sa mi začali slzy tisnúť do očí. Klop klop. Niekto zaklopal na zárubňu. Otočila som hlavou za tým zvukom a keď som zbadala jeho, srdce sa mi razom rozbúchalo ako divé. Čo bude teraz? Chcem pokračovať tam, kde sme prestali, ale zároveň to nechcem. Mám to povedať teraz? "Dnes večer máme návštevu, už ti o tom An povedala?" Ak myslí Theu... "Hej, už som o tom bola informovaná." Znovu som si odpila z čaju a vnímala novú chuť. Musím si pozrieť, ktorý to bol, lebo je fakt dobrý. "Ak nechceš, nemusíš tu byť. Ja sa zvládnem o ňu postarať sám." Pri jeho slovách mi prišla na um myšlienka, keď sme boli ešte len čerstvo spolu. "Zvláštne, že keď si prvýkrát videl Alexa, nevedel si ani ako ho utíšiť. A teraz sa vieš postarať o malé batoľa." Dobre, Thea nie ne úplne batoľa, ale je v najlepších rokoch, kedy je všetko zaujímavé a hlavne nebezpečné. "V tomto dome sú samé deti. Niet divu, mám na čom trénovať. Zvláštne, že ani jedno nie je moje..." Zmeň tému, zmeň tému, rýchlo. Nemôžem v tomto pokračovať, lebo sa rozplačem. "Dnes tu zostanem. Chcem si ju užiť pokiaľ som tu. Potom sa sem tak ľahko nedostanem." Nemôžem pokračovať v téme o deťoch. To by som na férovku nedala. "Nemáš nárok na ďalšiu dovolenku?" Spýtal sa ma zarazene, akoby si myslel, že ja si do práce môžem chodiť ako do holubníka. On sám musí vedieť, že si nemôžem brať dovolenku kedy chce a ja už vôbec. "Už tento malý výlet mám napísaný ako služobnú cestu. Keby som bola vedela skôr, že chce urobiť toto, nikdy by som.." Drž hubu! Môj mozog vyslal signál na zahryznutie do jazyka príliš neskoro. "Nikdy by si čo...?" Asi som bola tú chvíľu príliš naivná a myslela si, že si tú vetu vôbec nevšimol, však? "Nikdy by som sa mu toľko neprosila..." To nie je úplne najhoršia odpoveď. Nič neprezrádzam. "Prečo si sa mu vlastne prosila? Ja... som rád, že si sem prišla, ale za takú cenu si mi to mohla poslať aj mailom. Alebo mi zavolať, že mám prísť ja k vám, mne to problém nerobí." Vôbec netuším, prečo som to neurobila. "On mi najprv nechcel dovoliť, aby som sem šla a chcel, aby sme sa stretávali len v jeho prítomnosti." Je zvláštne, že obaja stojíme na opačnej strane miestnosti. Zväčša sme boli aspoň pri sebe, keď sme sa rozprávali. "Ale to je absurdné. Ty sa nemôžeš riadiť podľa neho. Predsa sme sa kedykoľvek mohli stretnúť u teba alebo niekde inde. Nie si malé dieťa." To mi bude hovoriť on, čo ma nenechá takmer ani samú prejsť po ulici. Ale rozčúlil sa. To je vidno. "Ja viem, ale tak..." Neviem, čo mu mám povedať. Martin mi ovláda život a to vidím aj ja. Uvedomujem si to. "Ste ešte stále spolu?" Na ten zranený tón v hlase asi nezabudnem. Preto som okamžite pokrútila hlavou, možno aj prehnane. "Nie, nie sme. Skončila som to s ním ešte v Miami." Teoreticky neskončila, keďže sme stále mali medzi sebou vzťah aký sme mali, ale to on nemusí vedieť. Podstatné je, že som to chcela. Mala by som zmeniť tému. "Ehm... baby chceli, aby som urobila horúcu čokoládu, tak idem na to." Otočila som sa ku kuchynskej linke a začala sa tváriť, že niečo hľadám. "Pomôžem ti?" Keby to bolo niečo iné, bolo by mi divné, že mi chce pomáhať. Ale jeho preslávenú horúcu čokoládu neprekoná asi nič. "Ako konkrétne? Zavadzať?" Ako som to povedala, priblížil sa ku mne a vytesnil ma z priestoru. "Tak, že ty si tu sadneš a urobím ju ja." Zadkom ma odsunul na vedľajšiu koľaj a neodpustil si slovíčko "vypadni".  Jeho ponuka sa mi páčila a preto som vyskočila na linku a urobila si tam pohodlie. "Takú, na akú si ma zbalil?" Vôbec neviem, prečo som to povedala, keď si ho chcem držať od tela. Nevadí, stalo sa. "Ak mi zaručí, že ťa znovu zbalím, budem sa snažiť ešte viac." Je taký sladký, ešte sladší, než čokoláda. Škoda, že ho nemôžem mať, aj keď mi stačí, aby som luskla prstami a mala by som navlečený svadobný prsteň. Teda asi. Každopádne už nemôžem. Kvôli jednej poondiatej chybe.