Dangerous World

75. Drž hubu a krok :)

Abraham 

Po koncerte som si to zamieril hneď do šatne, pretože som dostal kŕč do lýtka a príšerne to bolelo. Zvalil som sa na pohovku a predýchaval, keď za mnou došiel nejaký človek. "Kamo, vstávaj." León? "Kde si bol doteraz?" Precedil som cez zuby, no bol som tak unavený, že som nemal ani chuť zdvihnúť  viečka. "To ti prezradím o pár minút. Teraz poď so mnou." Hodil na mňa nejakú handru, neviem, či len na to, aby ma zobudil, alebo ju budem potrebovať. "Nikam s tebou nejdem, chcem spať." Zavelil som a zaťal sa, nikam nejdem a hotovo. "Budeš spať v lietadle, teraz poď so mnou, lebo zmeškáš let." Do športovej tašky, ktorú som mal položenú na zemi, mi hodil nejaké veci, mám pocit, že sa jednalo o dezodorant a peňaženku. "Aký let?" Zmätene som zdvihol hlavu a pootvoril jedno oko. "Do Londýna letíme až zajtra." Upozornil som ho, pretože je to tak, žiadny let sa dnes nekoná. "Ty nejdeš do Londýna." Odbil ma, zatvoril tašku a hodil mi ju na brucho. Dík, to som potreboval. Fakt. "Prosím? A kam idem?" Mám okno? Alebo len neviem o tom, že niekam idem? To by som si pamätal určite. "Poviem ti potom." Postavil sa pri dvere a pozrel na mňa. "Ježiš, ty furt ešte ležíš? Však pohni, lebo to nestihneš!" Začínam sa báť. Má to súvis s mojou tisíckou? Ide ma predať? Lebo ma už predal? Kam, dopekla, idem? "Prečo nejdem súkromným?" Pomaly som sa zdvihol. Cítim sa ako sedemdesiatročný dedko, ktorého bolí chrbtica. Asi už naozaj starnem. "Nemôžeš ísť súkromným, lebo na to by Pablo prišiel, okrem toho, musíš sa na miesto dostaviť na čas a keby sem má prísť tvoje lietadlo, trvalo by to dlho. Toto je rýchlejšie." Keď som sa došuchtal k nemu, doslova ma sotil do dverí, zabuchol za mnou dvere a vyštartoval do chodby ako raketa, tak, že som za ním skoro nestíhal. "Kufor máš zbalený, mám ho v aute." Oznámil mi medzi rečou a obaja sme vypadli z budovy rýchlosťou svetla. Nasadol som na miesto spolujazdca ani neviem ako rýchlo, netuším, ako som sa tam dostal, som zmätený a neviem sa zorientovať. "A kam idem? Však hovor!" Venoval sa cúvaniu, čo bolo dôležitejšie než ja, ale mohol by mi aj tak odpovedať. "Hneď ti poviem, teraz ma nechaj." Je mi jasné, prečo som ho mal nechať, pretože sme sa chystali na rýchlu a zbesilú jazdu. Odtiaľto je najbližšie letisko asi dvadsať kilometrov. "Letí ti to o dvadsať minút. Fajn, to dám." Pridal na plyne a div, že León stíhal zvládať odbočky. "Prečo si si spieval tak dlho, do riti. Máš šťastie, že sme chytili priamy spoj." Precedil cez zuby. "Nemohol som? Si mi mal povedať, že to mám urýchliť." Ešte ma naserie a začnem mu hádzať také argumenty, že ma bude chcieť vyhodiť. "Však dobre, dobre, nič nevravím. Len drž hubu, lebo sa nesústredím." Stíchol som, aby som ho naozaj nevyrušoval a sledoval cestu, ktorá sa sledovať nedala, pretože som nestíhal ani čítať značky. 

"Aké je moje poslanie na túto cestu? A letenku mám?" Spýtal som sa ho zatiaľ, čo som si vyťahoval kufor z auta. "Áno, máš, mám ju vo vrecku. Poď so mnou, pretože o päť minút letíš." No, kontrola tentokrát asi nebude, dúfam, že ma pustia do lietadla. "Dobre, a na aký smer?" Letiskom sme šli tak rýchlo, že som nestíhal pozerať tabuľky. A zrazu sme dobehli k dverám, kde nás s úsmevom vítala jedna pani. "Kamo, veľa šťastia pri konzultácii s tvojou architektkou. Dúfam, že mi poďakuješ." Oznámil mi a usmieval sa aj on od ucha k uchu. Nestihol som mu odpovedať, pretože som utekal do lietadla. Nepovedal mi, kde sedím. Nevadí, niečo hádam nájdem. 

Až teraz mi došlo, čo mi to povedal. S mojou architektkou? Ja idem za Anette? Sníva sa mi? Myslel som, že ju uvidím až o mesiac a ja ju uvidím už o dve hodiny! Radosťou som skoro vyskočil zo sedadla. Ja sa naozaj asi roztopím. "Prepáčte, ale nepoznáme sa?" Spýtala sa ma nejaká postaršia pani v sedadle vedľa mňa. Pozrel som sa jej do tváre, no nijaké známky známej osoby som nevidel. No isté črty tam boli. "Tiež mám ten pocit, no neviem si spomenúť, či sme sa už stretli." Chvíľu sme na seba len tak pozerali, a mne sa zrazu začínalo vyjasňovať. León v košíku, gumová kačka. Buenos Aires, ak si dobre spomínam. "Mám pocit, že sme sa stretli v Argentíne. Spomínate si na môjho kamaráta s gumovou kačkou? V obchode." Nadhodil som po chvíli premýšľania. Ona prižmúrila oči a zadívala sa mi do tváre. A potom, akoby sa jej v očiach objavili iskričky a na tvári široký úsmev. "Áno, spomínam si. Boli ste aj s takou peknou dievčinkou." Áno, šli sme s Anette do supermarketu, lebo sme boli hladní. "Správne." Usmial som sa nad tou spomienkou. Je to perfektný pocit, keď sa niečo takéto stane. Aj so starým človekom. Zahreje to. "Chodili ste spolu? Nevieš, ako sa teraz má?" Spýtala sa ma opatrne, pretože, pochopiteľne, mohla zasiahnuť do citlivej témy. No ja sa cítim ešte šťastnejší. "Viete, na dlho sme sa rozišli, no dali sme sa znovu dokopy. Práve idem za ňou." Povedal som jej spokojne, na čo ona nadvihla obočie a začala sa tiež doširoka usmievať. "Ale? Teším sa. Je pozoruhodné, že sme sa stretli na ceste do Bratislavy." Ohromene sa oprela o svoje sedadlo. Toto ide do Bratislavy? Ja že do Viedne. "Áno, je to veľmi veľká náhoda. Ale ja som úprimne rád, že som vás stretol." Naozaj ma to potešilo. Po zvyšok cesty sme predebatovali toho veľa, no hlavne mňa a Anette. A to ma tešilo.