Pokračovanie príbehu Dangerous Boy! Abraham si za dva posledné roky určil svoje priority a venuje sa svojej kariére úspešného reprezentanta španielskej hudobnej scény. Každý dobre vie, že si svoj život predstavoval úplne inak, no po smrti Anette mu...
Áno! A mám to vo vrecku! Ja som vedel, že tento deň bude dobrý, skvelý, produktívny. Naozaj sa veľmi vytešujem, už mi dnes asi nič nepokazí náladu. No, to som trochu zakríkol. Neviem, či mi tým karma chce niečo naznačiť, ale volá mi León. "No?" Priložil som si mobil k uchu a v pamäti lovil, ako sa dostanem znovu do môjho hotela. No čo, po väčšinu času som tu mal šoféra a teraz som tu sám. "Čau, ty poleno hluché. Nevieš zdvihnúť?" Pekné privítanie po mesiaci, čo sme sa nepočuli. "Sorry, bol som v štúdiu. Čo by si chcel? Mám ti doniesť nejakú Miamskú kočku?" Zachechtal som sa sám pre seba. "Haha, mohol by si. Chcel som sa skôr spýtať na ten obchod, ako to dopadlo." Počkať, niečo mi tu nesedí. "A ty odkiaľ o tom vieš?" - "Diego mi písal." Aha, tak takto sa šíria klebety. "Nuž, kúpil som to." Hrdo som sa pochválil a jedným okom sledoval GPS, pretože ani za toho Boha si neviem spomenúť, kadiaľ mám ísť. Dúfam, že ma to zavedie do správneho cieľa. "No tak to gratulujem. Ako plánuješ teraz postupovať?" No, to keby som sám vedel. "V prvom rade zohnať niekoho, kto mi s tým pomôže." A to nebude také ľahké zohnať. "Skús sa poradiť s vašimi." Ten León má niekedy aj múdre nápady. "To ma nenapadlo. Dik. Počuj, musím končiť, lebo jedným uchom počúvam navigáciu. Čau." Ani som nepočkal na odozvu a zložil som. Ále, už mi to tu je známe. Asi idem správne. Alebo len blúdim dookola.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Nie, ja som šikulka, trafil som sem. Neviem, koľkokrát ešte poviem, že som na dnešný deň pyšný, ale ja mám takú neskutočnú radosť. Síce som sa dnes už naspieval dosť, mám chuť znovu hrať a tvoriť. Vykašľal som sa, že je to tu počuť, zobral som si na gitaru a zahral si nezmyselné tóny, ktoré ma len napadli. Keď sme tomu dali určitý rytmus, dávalo to zmysel. Ale potom som prestal a začal som to brať vážne. Zahral som si Loco enamorado, ktorú som, začal písať pred odchodom Anette. Žiaľ, už sa nedožila okamihu, kedy pieseň prvýkrát uzrela svetlo sveta. Tá by sa jej určite páčila. Určite by sa jej páčila pesnička, ktorú som zložil. Určite. Zase sa týram spomienkami. Zase. Prvý rok bol pre mňa hrozný, hlavne, keď som spieval túto pesničku. Ale, podarilo sa mi od nej odpútať. Moja myseľ i duša sa zmierili s tým, že ju už nikdy v živote neuvidím. A ja som za to rád, lebo nerád by som sa utápal v žiali ďalšie roky. Celkom mi to stačilo. Horšie však na tom bola Isabel. Tej som len zvládol povedať, že Anette už nás nepríde pozrieť. Na viac som sa nezmohol. Dobre, vidím, že mi zase hrabe, takže som gitaru radšej položil do bezpečnej vzdialenosti a hodil sprchu. Tam som skoro prišiel o nervy, lebo mám na ruke náramok, ktorý mi darovala Eissa. Máme ho všetci zo skupiny a je na ňom zavesený kúsok pizze. Dokopy to je možno šesť či osem príveskov a každý z nás má jeden. Je to milé, ale tá pizza mi trochu štrngala do kachličiek a mne to liezlo hore krkom. Ale už som vonku, je mi fajn, idem spať a snáď sa zajtra zobudím do ďalšieho krásneho dňa.
Čo tu budem robiť? Načo som tu? Veď ja sa tu nudím, keď tu so mnou nikto nie je. Áno, áno, veď nepripravujem album sám a môžem skočiť za kamarátmi, ale ja mám na dnes papierovačky a tak si chalani urobili iný program. A ja si práve uvedomujem, že som mohol ešte aspoň spať, lebo v noci zase hučalo to decko. Prisahám Bohu, že oni mu nedávajú najesť. Alebo sa o neho nestarajú. Ale cez deň to decko nereve. Ale zase ja tu cez deň veľmi nie som. Každopádne mi to trhá srdce, keď to malé počujem. Ale aj uši. Ale ako hudobník a učiteľ hudobnej som zvyknutý na všelijaké tóny. Ale na detský plač nie. Bože...
