Pokračovanie príbehu Dangerous Boy! Abraham si za dva posledné roky určil svoje priority a venuje sa svojej kariére úspešného reprezentanta španielskej hudobnej scény. Každý dobre vie, že si svoj život predstavoval úplne inak, no po smrti Anette mu...
Po predýchaní šoku zo všetkých slov som sa konečne rozhodol postaviť sa zo zeme. Nechcel som to počuť, pretože počúvanie takýto výlevov srdca je vždy veľmi bolestivé. Presne som však vedel, že mi povie toto, no aj tak ma to rozplakalo. Anette nie je zlá a všetko, čo mi povedala, je pravda. Už od začiatku som vedel, že to nikdy nerobila naschvál. No v tomto prípade slová asi zabrali. Keď som to všetko počul od nej, dostal som na to iný pohľad. Díval som sa na to z jej pohľadu. Keď som otvoril dvere, nebola tam. Vôbec si teraz nedokážem trúfnuť povedať, kde je. No myslím, že tu ju už nenájdem. Aj keby som chcel. Aspoň sa na ňu pozrieť a povedať jej, že je to v poriadku. Rýchlo som však na to prestal myslieť, keď som si pozrel, koľko je hodín. To koľko som tu sedel? Preboha, pol štvrtej! Vybehol som z kancelárie a rýchlo sa snažil spomenúť, kam to šli naši. Za Eissou! Vbehol som im do triedy ako veľká voda, kde na mňa všetci začali kukať, že či som kompletný, však ruším hodinu, no nemám čas ani na ospravedlnenie. "Mami, oci, musíme ísť. Je neskoro." Zašepkal som im. Našťastie naši nie sú takí, že mi začnú robiť naprieky, teda nie v takýchto situáciách, a ihneď sa zdvíhali na odchod. Isabel tu zostala s Eissou a pravdepodobne pôjdu k nám, alebo neviem, čo s nimi urobia dospelí. "Porozprávali ste sa?" Spýtala sa ma mama, no neviem, ako jej odpovedať. Miesto toho som len slabo pokýval hlavou a popohnal ich, aby šli popredu. A ja som sa nenápadne pripojil k Leónovi. "Nevieš, kde je?" Aj León pokrútil hlavou. Tá teraz určite niekam šla a nikomu nepovedala, kde je. Skvelé. "Nájdi ju." To nebol rozkaz, ale skôr prosba.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Pablo ma zrušil, že rodičia so mnou do televízie nemôžu ísť, že len on. Tak ale aspoň mám istotu, že sa postarajú o decká. A o psov. Celý deň myslím len na nich. Teda aj na nich. Už sa ich neviem dočkať. Dostavil som sa tam teda na čas, ako sme sa dohodli. Zatiaľ, čo som ja bol zaneprázdnený prezeraním si popísaných stien v zákulisí, sa okolo mňa zhromaždilo veľa ľudí, vrátane maskérov a režisérov, aby som dostal pokyny, čo mám robiť. "Hej, prečo máš červené oči? Hádam si nehúlil." Zahriakol ma jeden môj známy, ktorého stretávam vždy, keď sme idem, ale popravde, neviem ani ako sa volá. "Nie." Priznajme si, veľa z nás už vyskúšalo trávu. Aj ja. A on nejako o tom asi vie, alebo čo. Ale ja zrovna nie som fanúšikom týchto vecí, takže som to viac neskúšal. Na stejdži ma postavili vedľa dievčaťa, ktoré so mnou bude dnes robiť quíz o mne. Volá sa Keyla a zdá sa, že je odhodlaná splniť všetky otázky. Zvítali sme sa už v zákulisí a priznám sa, že som nevedel, čo jej mám o sebe povedať, keďže ona mala naštudovanú celú moju biografiu. Do rúk sme dostali malé ovládače, ktoré ja volám pípatká, ktoré pri správnej odpovedi stlačíme a tým sa rozsvieti tiež taká malá blbosť, ktorá vyzerá ako hríbik. Nesúďte ma, nebol som študovaný na to, aby som pomenovával tieto veci. "Abe, sústreď sa, ide prvá otázka." Prečo to hovorí mne? Keyle nech to vraví, veď ja o sebe viem všetko. S Keylou sme sa ešte pozreli na seba, ja som sa na ňu zatváril tak, že to prehrá, no ona na mňa tiež. Takže uvidíme. "Na akom mieste mal Abraham svoj prvý koncert?" Píp! Počkať čo? "V televíznej šou "Menuda Noche", keď mal desať rokov." Fajn, začínam sa fakt báť, že toto prehrám. To bude hanba. "V akom meste Španielska sa narodil Abraham?" Toto viem! Stlačil som pípatko, ale než stihol môj hríbik zasvietiť, zasvietil ten Keylin. "V San Fernande." No mňa porazí. "Abe, chceš nám k tomu niečo povedať?" Spýtal sa ma ten týpek s otázkami. "Vyhrám to." Odhodlane som sa vystrel a pokynul mu na ďalšiu otázku. "Kedy sa Abraham narodil?" Áno, áno, áno! Stihol som to. "Dvadsiateho piateho augusta. Ha!" Ďalej nasledovali len také otázky, že ako sa volajú moji psi, ako sa volala moja žltá mačka, keď som bol decko, a podobne. A potom prišla ďalšia. "Z čoho má Abraham najväčší strach?" Než som si stihol rozsvietiť hríbik, Keyla ma prebehla. "Jeho najväčší strach je ten že stratí svojich Abrahamerov, lebo bez nich by to nebolo to pravé." To je správna odpoveď. "A svojej matky sa bojí." Dodal som, na čo sa začali všetci smiať. Ale ja som to myslel vážne. "Takže. Zodpovedali ste desať otázok a vyhodnotenie je také, že...." Obom sa nám asi dvojnásobne zväčšili uši, aby sme ho dobre počuli. "Vyhrala Keyla!" No to si robíš srandu. "Gratulujem." Priznal som porážku, neviem o sebe toho dostatočne veľa. Objal som ju, chvíľu sme sa ešte rozprávali a potom nasledovala druhá časť programu. Otázky som tentokrát dostával len ja, ale bolo to na čas a otázky mi dávali priamo moji fanúšikovia. Fajn, tak poďme nato. "Máš nejakú platonickú lásku?" No to si zo mňa robíte srandu. Hneď na začiatok takáto otázka? Prečo ma hneď napadla Anette? "Momentálne nemyslím len na jednu, mám ich veľa." Myslím tým predsa moje fanúšičky, nikoho iného. Táto otázka bola rýchla, poďme na ďalšiu. "Dal by si Abrahamerom svoje telefónne číslo?" No, ako sa to vezme. Nedal, ale aj dal. Ale to by som sa potom nevenoval ničomu inému, len telefónu. "Samozrejme. Prečo nie? A bozk k tomu." Publikum užasnuto zapišťalo, čo som nečakal. Asi som ich potešil a môžem v blízkej dobe očakávať, že si odo mňa niekto bude pýtať číslo. "Čo by si sa spýtal svoje fanúšičky?" Čo by som sa spýtal? Rýchlo, mysli. "Či má priateľa." Ok. Vzdávam sa. Vôbec neviem, prečo zo mňa padajú takéto odpovede. "Aké je tvoje obľúbené jedlo?" Tak toto je ešte ťažšie. Ľúbim papať všetko. "Domáca pizza od mojej maminky." Asi sa jej spýtam, či mi takú neurobí. Už mi chýba domáce jedlo. A keďže sa nemá o mňa kto starať, doma som sa nestravoval už dobrých pár mesiacov. Zväčša ma teraz živia kuchyne z celého sveta. "Keby si teraz zatvoril oči a mohol by si byť niekde inde, kde by to bolo?" Príležitosť zatvoriť oči. Pripomenulo mi to, že sa mi chce neskutočne spať. "Hmm, Bora Bora." Odpovedal som ešte so stále zatvorenými očami a s úsmevom na perách.
