Dangerous World

65. Kamoším, nekamoším

Anette 

Nakoniec som Leónovi do toho auta sadla, aj keď som sa s ním skoro pobila. Neprezliekla som sa, nenamaľovala som sa, šla som tak, ako ma zastihol, len som si rozpustila vlasy, nech tam nejdem ako totálny magor. "Hnevá sa moc?" Spýtala som sa počas cesty tam, aj keď sme mali tém na prebratie vyše hlavy. "Hnevá. Aj keď on nevie za čo." Odpovedal mi zmätene, čo zmiatlo aj mňa. Je naštvaný ale nevie príčinu? Akú to má logiku? Samonasierací syndróm? "Čo sa medzi vami stalo?" Hej vlastne, čo sa medzi nami stalo? "Ja ani neviem. Ja som odišla, lebo som sa cítila zle a keď som sa vrátila, tak už bol naštvaný. Viem, že kvôli mne, lebo odišiel bez toho, aby sa ma vôbec pýtal, či pôjdem s ním." Pri tých slovách ma to tak zamrzelo, že mi zvlhli oči. "Jaaaj, to je debil." Pretočil očami a s nervami preradil. Skoro som myslela, že odtrhne páku. "Už bol aký v pohode, a zrazu toto. Ten chalan by mal navštíviť psychiatra." Na toto som mu skrátka nemala čo povedať. Je pravda, že by si mal usporiadať myšlienky, ale podľa mňa to bolo čisto len zo zlosti. Uvidíme, aký bude, keď tam budem aj ja. "Nie, to nie. Ja viem, že som ho naštvala. Potrebujem sa s ním len o tom porozprávať." Musela som sa ho zastať. Mrzí ma, že kvôli mne o ňom toto ostatní hovoria. "To bude síce najlepšie, ale on sa s tebou rozprávať nechce." Povedal mi trošku pomalšie, než mal vo zvyku hovoriť. Cesta tam netrvala dlho, takže sme prišli do niekoľkých minút. León mi šiel otvoriť dvere, lebo ja som tam sedela ako obarená. Už som urobila toľko chýb, že mi je až podozrivé, že takto reagoval. Vystúpila som, nasledovala Leóna a ten ma zaviedol do pizzerie. Videla som ich už z diaľky, takže som ďalej šla už aj sama a hneď mu obsadila miesto. Rovno pred Abrahamom. Ťahal mi oči ako nikdy, ale nechcela som sa na neho pozrieť. Radšej som sa zapozerala do ponukového lístka z pizzou. Ostatní prehadzovali zrak medzi mnou a Abrahámom akoby to boli pingpongové loptičky. Asi čakali, čo sa bude diať, no medzi nami sa vytvorila atmosféra neidentifikovateľného charakteru. Niečo, čo sa vznáša medzi zúrivými psami a zároveň Rómeom a Júliou. Bože, kam sme sa to až dostali. "Fuu, je tu dosť teplo, idem sa vyvetrať von." Zaštebotala Anabelle a mierne si prevetrala dekolt. "Ja si idem zapáliť." Povedal León, čo ma úplne totálne vyviedlo z miery, ale podstatné bolo, že odišiel. A postupne si našli výhovorku aj všetci ostatní. A Abraham medzi tým len prevracal očami a modlil sa, nech je už druhý deň. Je jasné, že sme osameli, lebo jemu by som nedovolila odísť. "To bolo od nich podlé." Zavrčal a zazrel po celom okolí. Ja som len sedela s prekríženými nohami a pozerala na neho. "Urobili nám láskavosť a nechceli sa miešať do našich problémov." Vysvetlila som mu len tak medzi rečou. "Hej hej." Mávol rukou, čím na mňa asi zoslal kliatbu, lebo ma to zase vytočilo. "Aký máš problém?" Vyletela som na neho, ale potom sa ovládla, lebo mi došlo, že sme na verejnosti. A mám pocit, že nás tu všetci poznajú. "Ja? Žiadny." Povedal to takým tónom, akoby sa mi smial do tváre. "Ako by som napravila to, že som ťa naštvala?" Odpovedala som hnusným tónom, aj keď tam bolo cítiť kúsok pokory. Chvíľu neodpovedal a prikryl si ústa päsťou, pozerajúc do steny. "Ja neviem. Naštvala si ma, to áno, ale nahromadilo sa vo mne všetko to napätie. Stále myslím na to, že... že všetko za tie dva roky bolo úplne zbytočné." Myslí tým jeho úsilie o album? Má úspech. "Čo bolo zbytočné?" Naklonila som hlavu na jednu stranu a zadívala sa na neho. Toto nesmeruje k hádke. "Všetko. Stále myslím na teba, na Ameliu, Tobiasa, na všetko čo mohlo byť a nie je. Tá minulosť ma ničí." Neodpovedala som mu. Premýšľala som nad jeho slovami a dôkladne každé jedno skenovala v mozgu. "Moju myseľ ovládaš ty a spomienky na to čo všetko sa za posledné roky stalo. Zmenila si mi život neuveriteľným spôsobom, Anette." Prišlo mi to všetko ľúto. "Nechcela som ti ovládnuť život. Je to za nami." Odsekala som, aj keď som sama nevedela, čo tým chcem povedať. "No očividne nie je, keďže sa mi stále vraciaš do prítomnosti ako bumerang. Kedykoľvek sa pozriem spätne do minulosti, vidím teba ako si tu mohla byť so mnou a všetko mohlo byť dokonalé. Miesto toho som prežil smrť môjho syna a dokonca aj teba..." Pri jeho slovách som ledva zadržiavala slzy a videla som, ba som aj počula, že aj on. Neviem, čo robiť, ako to všetko napraviť. Chyba sa stala a neodstane sa. Ani moje plakanie za dverami nepomohlo. Jeho netrápila zlosť na mňa, jeho trápili myšlienky z minulosti. "Tak začnime odznovu." Vypadlo zo mňa úplnou náhodou. Aj ja som si držala päsť pred ústami, aby nebolo vidno, že sa mi trasú pery. "Prosím?" Pozrel sa na mňa úplne nechápavo. Ani ja sama neviem, ako by sme mali začať odznovu. Žiarovky mi nad hlavou síce svietili, ale ani o jednej som si nemyslela, že by mohla byť správna. "Niečo vymyslím. Sľubujem. Mrzí ma to všetko." Hneď, ako som to vysvetlila, som sa začala báť, že to nezvládnem, že nič nevymyslím. "Ja viem." Zahryzol si do dolnej pery a vsunul si ju pod hornú, aby sa mu netriasla. "Nevedela som že to takto berieš." Ja viem, že som mala túto tému ukončiť, ale možno už ju nikdy nevytiahneme. "J-ja sa tým trápim už strašne dlho a nikto o tom nevie. Ani nechcem vedieť, ako si to prežívala ty. Prečo si mi vtedy nepovedala, že nechceš odísť? Vyriešili by sme to." Oprel sa lakťami o kolená a pozeral na mňa prosebným pohľadom. A ja som sa na neho útrpne pozerala so spomienkou v hlave. "Keď som ťa na letisku poslednýkrát chytila za ruku, dala som ti do ruky papierik. Bolo na ňom napísané, aby si ma nenechal odísť. Vedela som, že to chcem urobiť už keď som to písala. Asi sa to malo stať." Nie, nie, nie, slza, neskáč z toho oka. "Malo," mierne pokýval hlavou, "aby som si uvedomil, čo si pre mňa znamenala." Znamenala... "A znamenáš." Doplnil. Privrela som oči a vydýchla všetko napätie, ktoré vo mne bolo. Dokonca som sa aj pousmiala. "Kamoši?" Nadvihla som obočie v nádeji, že aspoň dovtedy, kým nevymyslím nový spôsob nášho spolunažívania, sa so mnou bude baviť. Chvíľu váhal a potom sa neisto usmial. "Kamoši." Cítila som sa ako v škôlke, ale aj tak to bolo milé.