Dangerous World

36. Raj

Abraham

"O-odstúpiť od zmluvy? Ale t-to nemôžeš predsa." Prekvapene koktal, no mňa skôr zarazilo to, že Anette je preč a jeho to vôbec neberie, ale kvôli tomuto zbledol ako stena. "Ale môžem. Strana štyri, odstavec úplne dole malými písmenami, kde sa píše, že v prípade akýchkoľvek komplikácií sa do týždňa zmluva môže zrušiť s pokutou šesto eur. Zmluvu som podpísal predvčerom a podľa mojich výpočtov týždeň ešte neprešiel, a ako odškodné za cestu vám dám aj dvojnásobok." Prehodil som svoj monológ a mám pocit, že som na neho urobil dojem. Tak aby som komunikoval efektívnejšie, narovnal som sa na stoličke a zahľadel sa mu priamo do očí. "Nemám záujem ďalej s vami spolupracovať." Precedil som cez zuby najostrejšie, ako sa mi v tejto chvíli dalo, čím som ho utvrdil v tom, že ma už nič nepresvedčí, aby som svoje rozhodnutie menil. "Je to kvôli Anette?" Kvôli celému tomuto systému, ale to ňu vešať na nos nebudem. "Bingo." Ani neviem, ako sa pri tom tvárim. Na jednej strane som rád, že to asi chápe, ale na druhej strane neviem, čo si o tom celom myslí. "Môžem ti najať niekoho iného. Nevedel som, že Anette.." - "To asi nebude potrebné. Existuje veľa omnoho lepších architektov." Aj keď štýl Anette sa mi mimoriadne páčil.  Jednoduchý a zároveň prepracovaný až do posledných detailov.  Niečo také som potreboval. No nebudem si dráždiť nervy pri každom stretnutí s ňou. "Čo sa medzi vami stalo?" Aha, ozaj, veď my sme boli celkom dobrí kamaráti. Už viem, prečo to nechápe. "Niečo, čo ty nechceš zažiť ani v tom najhoršom sne." Narážam na všetko - Tobiasa, Améliu, Anettinu samovraždu a všetko dokopy. Ale zabralo to a Martin sklapol, čiže ja som mal voľnú cestu. Asi si pomyslel, čo je jeho frajerka zač. "Ak je to všetko, odchádzam." Čaká ma dnes ešte tréning a ak dožijem, vybavím si to s tou osobou, ak ju niekde stretnem. "Tešilo ma." Teda vlastne nie, ale to je jedno. Niečo mi chcel asi povedať, možno len podať ruku, ale ja som odtiaľ v tej chvíli odišiel. Je mi jasné, že som sa správal neprofesionálne, ale toho človeka už v živote neuvidím a ani nechcem, čiže v podstate to mám na háku.

Keďže moji manažéri spojili príjemné s užitočným, v Miami okrem pracovných stretnutí mám aj jedno vystúpenie. Keďže nie som veľmi s mojimi kolegami dohodnutý, naplánovali sme si generálku. Cestou na miesto konania som rozmýšľal nad Anette a celou touto situáciou. Ako je možné, že som na to neprišiel, keď som s ňou volal? To oblbla aj mojich kamarátov? Počkať... Anabelle mi to číslo dala bez problémov a ona musela dobre vedieť, s kým volá. A Leóna buď tiež parádne zblbla, alebo ten o tom tiež vedel. Celé mi to začína dávať zmysel. Ale Malumu už oklamať nemohla. Ten bozk v Taliansku bol s Anette. Preto sa mi s tým nepochválil. Zrazu som pocítil obrovský nával zúrivosti. Nie preto, že by mi Anette klamala. To už ma prešlo. Ale preto, že všetci okolo mňa o tom vedeli a ani jeden z nich sa neuráčil povedať mi to. Čo to mám za kamarátov, preboha? Ako to už v týchto chvíľach býva, nezaobišlo sa to bez výstupu. A tak som ako vietor vtrhol do nejakej sály alebo proste miestnosti, kde sa koncert bude odohrávať a samozrejme, že moji kolegovia to nenechali bez povšimnutia. "Kto z vás o tom vedel!?" Asi som to vyhukol hlasnejšie, než som chcel. Všetci prítomní zostali zamrznuto stáť a niektorí na mňa pozerali štýlom, či som normálny, takže usudzujem, že niektorí o tom naozaj nevedeli. A zase tá druhá skupina ľudí sa mi nechcela pozrieť do očí.  "Pýtam sa, kto z vás o tom vedel!" Hej, už kričím.  Je mi to jedno. "O čom to teraz točíš?" Spýtal sa ma Diego, no o ňom mám akurát ten pocit, že pomáhal kryť Anabelle. "Ty drž hubu. Dobre viete, o čom rozprávam." Ešte raz som si ich pozorne prezrel. Hej, samozrejme. Vedeli, na čo narážam. "Ja som to vravel, že bude nasratý." Precedil cez zuby ten, kto sa ozval ako prvý z nich. "Abe, prosím ťa, nerob scény kvôli tom..." - "Nerob scény? Čo tým myslíš, že nemám robiť scény? Ja robím scény, Anabelle? Ja? Tak ona zo mňa, vlastne vy všetci ste zo mňa robili debila, až pokiaľ som ju nezahnal do kúta a donútil ju priznať sa. Vieš čo, idem za ňou a ešte jej za to aj poďakujem, nie? Dokonalo ste ma ponížili a namotali na niečo, čo nie je skutočné! Nemysleli ste na to, čo so mnou spraví, keď zistím, že moja bývalá frajerka sa vydáva za úplne niekoho iného. Dokonca sa ešte vydávala za mŕtvu!" Od nervov sa asi rozplačem, prisahám Bohu. Nikto nič.  Len ticho čušali. "Nechcela, aby to tak bolo." Ozval sa León. To ten pravý. "S tebou si to vybavím neskôr." Zrušil som ho a ďalej premýšľal, čo im poviem a či mám ešte niečo na srdci. "Sklamali ste ma neskutočne." Naoko sa zdalo, že som to povedal kľudným hlasom. No krv mi vrela v žilách ako divému zvieraťu. Šiel som smerom k východu, pripravený to pre dnešok zabaliť, ale v polovici cesty som sa ešte zastavil. "Ani za tú poondiatu zmienku o tom, že sa s ňou nemám kontaktovať, som vám nestál." Tak. Definitívne som odišiel. A teraz nájsť nejaké kľudné miesto, kde môžem vybiť svoju zlosť. Tentokrát vrece nestačí.