Dangerous World

90. Žiješ, nežiješ

Anette 

Jediná výhoda týchto nabitých dní je tá, že sa nemám čas nudiť a tým pádom mi to tu plynie extrémne rýchlo. Ani som sa nenazdala a kurz sa mi končí už o dva týždne. Medzitým, čo som tu, som si našla množstvo kamarátov a kamarátok, s ktorými určite budem udržiavať kontakt. A, čo je najlepšie, prišlo mi niekoľko listov od Abeho. Život je hneď ľahší, keď človek cíti, že je milovaný. Asi preto zvládam štúdium s ľahkosťou, s väčším sústredením by som tu mohla byť aj jednotkou. Ale to ja v živote nepotrebujem. Robím to len kvôli tomu, aby som mohla otvoriť nové sféry v mojej práci. A veru, kurz je veľmi zaujímavý, predĺžila by som ho na celý semester. 
"Milé dámy a milí páni, mám pre vás veľmi pre niektorých nepríjemnú, pre niektorých príjemnú správu. A to, že náš kurz sa bude musieť z viacerých dôvodov ukončiť o týždeň skôr, čo znamená, že certifikáty dostanete na konci týždňa, tento piatok." Vychrlil na nás profesor ešte skôr, než sme ho začali registrovať. No, asi som to zakríkla s tým, že by som si ho predĺžila. Ale nevadí, aspoň o týždeň skôr budem vidieť môjho drahého, teda ak budeme mať čas sa stretnúť. 

Cestou z prednášky som napísala Karolíne, že skončím skôr a či nebehneme na kávu. Ani minúta neprešla a odpísala mi, že ma do polhodinky čaká v kaviarni v nákupnom centre. Super, krásny deň. 

"Dobrý deň sa praje." Pozdravila som ju za chrbtom, až ju myklo. 
"Nabudúce sa mi najprv ukáž, prosím. Zdravím." Objali sme sa a zložila som si tašku. 
"Nech sa páči." Doniesol mi vzápätí čašník kokosové kapučíno a ja som ohúrene pozrela na Karolínu. To ty? 
Pozerala sa na mňa spoza šálky a v očiach jej hral šibalský úsmev. "Je v tom niečo?" Zhrozila som sa a špičkou jazyka som si odobrala z lyžičky trochu tekutiny. 
"Prosím ťa, za koho ma máš? Cítila som, že by si si to dala, tak som ti chcela spraviť radosť. Nehľadaj za tým nič podozrivé. Za týmto nie." Pokrútila hlavou a mne v hlave zarezonovala posledná veta. 
"A za čím iným?" Nadvihla som jedno obočie. 
Pousmiala sa a spod dlhých rias sa na mňa pozrela. "Za ničím." Zachechtala sa. 
"Ty si mi zase veštila na diaľku?" Namierila som na ňu prstom. 
"Možno?" Vložila si lyžičku do úst a zavolala čašníka. Ten pribehol, akoby mal v kaviarni na obsluhu len náš stôl. 
"Áno, slečny, čo si želáte?" Ani dvakrát by som nepovedala, že mu nepočarovala. Bosorka jedna. 
"Poprosíme vás tamtú bezlepkovú tortu. Dvakrát." Usmiala sa na neho a vzápätí na mňa. 
"Ja ťa nespoznávam." Vyvalila som oči. Dievča sa dnes očividne cíti sebavedomo, zbalila by kvet aj s kvetináčom. 
"No čo, všetko je lepšie bezlepkové. Aspoň ti nebude zle." Pokrčila ramenami. 
"Ale nie preto. Čo sa stalo také zvláštne, že z teba vyžaruje sexepíl na každú svetovú stranu?" Prehla som sa cez stôl a skoro jej to vravela centimetre od tváre. "Vyzeráš úplne ako iný človek. Vymenený." 
"Ale kľud, len sa mi plnia plány."  Mávla rukou. To je všetko? Len tak? Plnia sa jej plány? Nič viac?
"A povieš mi, čo mi vyšlo?" Na druhej strane, ani neviem, či to chcem vedieť. 
"Tentokrát si to budem musieť nechať pre seba, ale budem ťa usmerňovať, aby sa ti všetko splnilo." Čašník nám doniesol tortičky a Kaja si z nej hneď vidličkou ukrojila. 

Domov som prišla úplne uťahaná, pretože s Karolínou sme sa rozhodli, že si na odovzdávanie certifikátu kúpim niečo pekné na seba, ako aj odmenu, že som zvládla kurz. Vybrala som si biele letné minišaty s čipkovaným topom. Vyzerajú pre-nád-her-ne. "Maya, jedlo." Zavolala som ju, ale ledva som jej tie granulky nasypala do misky. Nechcela, už má nastavený nejaký ten režim. Ale ja nebudem zrejme schopná jej ráno dať, tak som to spravila teraz.  Taká som unavená. Narýchlo som zvládla sprchu a padla hneď do postele. 

Abraham 

Zobudil som sa na neprestajné vibrovanie môjho telefónu. Kto ma teraz môže rušiť? Dobre, nie že by nebola polka dňa za mnou, ale mám dobrú výhovorku - včera sme oslavovali Leónove narodeniny, to trebalo osláviť. A trochu som to prehnal s alkoholom. Nevadí. Aj také dni sú. "Áno, prosím, počúvam." Ani neviem, kto to bol keď zrazu na mňa z telefónu vybehla slovenčina. Dlho mi trvalo, že som sa prepol. "Počujeme sa?" Ježiši, Karolína. Skoro som vyskočil z postele, teda vlastne som aj vyskočil na rovné nohy. Zatočila sa mi hlava a padol som naspäť na moje pôvodné miesto. Super.
- "Abe, poplach." 
- "Čo? Je niečo s Anette? Žije?" Som fakt na seba hrdý, že aj po opici dokážem racionálne uvažovať. Teda, dúfam. 
- "V podstate áno." Ide to z nej jak z chlpatej deky. 
- "Nenaťahuj ma a hovor." Nemám vôbec náladu na hádanky, chcem len spať a túliť sa k mojim prachovkám. Ku Cleovi nie, lebo ma skopne z postele. 
- "Anette sa tento piatok končí kurz. Čo znamená, že o tri dni." Prepočítavam. Stále mi to nedochádza. Dnes je utorok, streda, štvrtok, piatok...a? 
- "Počkaj, počkaj, akože končí?" Akosi mi nechce dochádzať význam jej slov. Okysličuje sa mi vlastne mozog? 
- "Budova, v ktorej má prednášky, sa začína prerábať a oni dokážu skĺbiť viacero učív dohromady, aby urýchlili výučbu. Nevidia zmysel v tom, aby kurz pokračoval aj cez prerábku." Oh shit, toľko slov naraz som nečakal. 
- "Dobre, dobre, počkaj," Položil som si telefón na skrinku vedľa umývadla a strčil hlavu pod studený prúd vody. Neviem, či to bol jeden z tých horších, alebo lepších nápadov. Momentálne sa však neviem ani zaradiť, či som zombie alebo len človek s opicou. Zombie. Jednoznačne. "Takže tým pádom, že Slovensko je v organizácii jednotka, teraz ona bude končiť skôr, hej?" 
- "Jop." Super. 
- "Čo bude s naším plánom?" Pozrel som sa na seba v zrkadle a rozhodol sa, že po zvyšok dňa bude bezpečnejšie sa tam nepozerať. Minimálne pokým sa nebudem cítiť ako štyridsať rokov prežúvaná žuvačka pohodená na asfalte a prejdená traktorom. 
- "Všetko platí, ale musíš prísť o týždeň skôr. Môžeš?" Ježiš a to mám ísť teraz pozerať diár, hej? 
- "Aj keby tam mám pohreb vlastnej prachovky tak prídem." Budem sa modliť, aby do piatku nezrazilo ani Clea, ani Apolla, ani Macarena auto. 
- "Ehm, dobre. Vidíme sa v piatok ráno." Skvelé. Ani neviem, či som sa s ňou rozlúčil, ale zložil som. 

Poobede to vidím len na gauč a telku, viac vecí vymenovať nedokážem. Kto by to bol povedal, že ma alkohol tak zmohne? Asi naozaj starnem. Zase ten blbý telefón, kokos, nikto mi nedá pokoj. "No." 
- "Žiješ?" Aha, náš lev sa zobudil. 
- "Á, náš oslávenec. A ty žiješ? Tú ceduľu si namontoval naspäť?" Posadil som sa z ľahu, čo nebol najlepší nápad, ale našťastie som to udržal. 
- "Čo? Akú ceduľu?" Či to sa mi iba snívalo? Že odtrhol ceduľu a chodil s ňou? Teda, že sa hral na Jokera?
- "Ale nič. Čo potrebuješ?" 
- "Nič, len kontrolujem mojich spolupičov." Krásna ľubozvučná španielčina. 
- "Tým si nie som úplne istý, ale do piatku sa musím dať do poriadku." 
- "Čo je v piatok? Dúfam, že nie ďalšia párty." No to keby bola, tak si môžem ísť kopať hrob. Sladký hrob. Recept spočíva v malinovom džúse, tatranskom čaji, tequille, kole a limonáde. Nemáte začo. 
- "Nie, čosi. Uvidíš." Na druhej strane som presne cítil, že Leónovi prepočítava mozog každé jedno slovo, ktoré vyslovím. 
- "Eh, dobre, ja idem, lebo aj ak ti nerozumiem. Čau." To by sme mali. 

Som na tom až tak zle, že som musel napísať Linde, či mi nepríde vyvenčiť psov, pretože ja som off úplne totálne. Mohlo ma napadnúť, že bude chcieť využiť to, že som bezmocný, ale ubránil som sa pred jej pazúrmi a vyšiel som z tohto boja ako víťaz. Môžete mi tlieskať. 

No dobre, ja sa musím nejako pozbierať, lebo takto žiť nemôžem. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som sa pozbieral z gauča, ale zvládol som to a zamieril si to rovno na terasu, kde som si dal ranný-večerný strečing. Beh asi nezvládnem, ale pár klikov a podobných blbostí by som mohol. 
A veru som aj zvládol. Aspoň nejak je to produktívny deň. Zobral som si svoju obľúbenú knižku a zhodil sa do hojdacej siete. Dnes sa mi fakt nechce nič. 

Nuž, možno tušíte, možno nie, ale skôr nie, čo sa deje. Nepoviem vám, o čo ide, ale garantujem, že sa to dozvieme už v ďalšej kapitole. Dokonca máme aj ČNČĎ. To tu už dlho nebolo, však? Povedzte mi, ako sa máte. Dlho sme sa nevideli. Ja tu nechcem veľa obkecávať, aby som vám niečo neprezradila. Ale ani jedna z vás to nebude čakať. :) Teším sa na vaše názory. Papa. 

Čo náš čaká ďalej? 

"Vie to niekto rozvinúť?" Nič. Všetci sme ho zaujato počúvali. "Intenzívny emociálny pocit náklonnosti k nejakej osobe. Väzba k určitej osobe založená na silnej telesnej, duchovnej alebo duševnej príťažlivosti, spravidla spojená so želaním byť s danou osobou spolu." Prečítal a pokrčil ramenami. "Takto by nám to povedala Wikipédia." Prešiel na druhú stranu prezentáciea tentokrát sme si text čítali sami.Pocit,ktorý nikdy nikde a nijako nemôžeš nahradiť. Ten pocit,keď sa Ti rozbúcha srdce.