Pokračovanie príbehu Dangerous Boy! Abraham si za dva posledné roky určil svoje priority a venuje sa svojej kariére úspešného reprezentanta španielskej hudobnej scény. Každý dobre vie, že si svoj život predstavoval úplne inak, no po smrti Anette mu...
Ako mi bolo prikázané, tak som aj urobila, už len zo strachu, že keby som sa pokúsila akýmkoľvek spôsobom ujsť, ten človek to zistí. Netrvalo ani celú minútu, než ten človek prišiel ku mne. Odopol sa zo snowboardu a ja som urobila to isté s lyžami. "Daj si dolu helmu." Začula som tlmene, pretože mal na sebe okrem helmy aj polovičnú kuklu. Pomaly som si ju dala dolu, nespúšťajúc z neho zrak. A on ma tiež pozorne sledoval. "Ja som vedel, že si to ty." Aby som nezabudla dodať, dorozumievali sme sa španielčinou. Nie. Abraham to nemôže byť. To bude niekto iný. Ale kto iný by si toto ku mne dovolil? Možno ešte Diego, ale ostatní nie. "A ja chcem vedieť, kto si ty." Povedala som rázne, na čo on len vydal zvuk podobný ironickému smiechu a podišiel bližšie ku mne. "Poznáme sa, Anette. Nie je to tak dávno, čo sme sa stretli. No bolo mi povedané, že si mŕtva." Začal okolo mňa krúžiť ako hladný sup. "Ja som vedel, že zo mňa debila robiť nebudú." Zastal rovno predo mnou a aj keď som mu do tých jeho nevidela, vedela som, že mi hľadí do očí. Podľa tejto definície to sedí len na Leóna, no ten vie, aká je pravda. "Ešte stále nevieš, kto som, Anette?" To, ako vyslovuje moje meno - niečo mi to pripomína. Začína mi svitať, kto sa takto hrá s výslovnosťou môjho mena - Maluma. "Juan, daj mi pokoj." Zasyčala som mu do tváre, na čo sa on zase začal okolo mňa prechádzať. "Šikovné dievča, stále vieš ešte rozmýšľať, pani architektka." Povedal mi výsmešným tónom. Niekedy by som mu najradšej vrazila. "Čo odo mňa chceš?" Precedila som cez zuby nervózne. Nie, že by som sa ho bála, ale jeho prítomnosť v tejto situácii mi nie je vôbec príjemná. Aj keď mám toho človeka v obľube. "Ja? Ja chcem od teba len jednu vec - láskavo sa prestaň schovávať, a povedz svojmu drahému, že si živá a zdravá, pretože toto si on nezaslúži." Dal si dolu helmu aj on. Stále taký pekný, akého som ho videla naposledy. Ako keby som to nevedela. "A možno by som mu mal dať vedieť, aby nebol úplne prekvapený, keď sa mu ozveš sama." Ani som sa nestihla nazdať a on už mal vytočené Abeho číslo. Spanikárila som a mobil mu automaticky chmatom ruky odhodila niekam do snehu. "Ja viem, že som urobila blbosť, ale už čoskoro mu to poviem." Povedala som rýchlosťou svetla, aby som ho čo najrýchlejšie ubezpečila. No aj tak sa podozrievavo na mňa zahľadel. "A kde mám záruku?" Ako mu to môžem zaručiť? "V stredu sa v Miami koná Valentínsky večierok. Budem tam aj ja, aj on. Vtedy už o mne bude vedieť určite." Pri týchto slovách mi srdce šlo vyskočiť z hrude, pretože čím viac sa tá udalosť blíži, tým viac si uvedomujem, že naozaj sa sama hádžem do jamy levovej. "To je fajn, tam budem aj ja." Prikývol a vyčaril oslňujúci úsmev, belší než okolitý sneh. "Ďalší nápadník?" Kývol hlavou smerom za mňa, no keď som sa otočila, bol tam Martin s Dankou. Evidentne čakali na mňa. "Nechodím s ním." Zamumlala som, no nepozerala som mu pri tom do očí. Určite to vyznelo, akoby som klamala. "Tak to sa nezáväzne môžeš bozkávať aj so mnou." Nahol sa ku mne držiac mi spodok sánky, no v pravej chvíli som sa odtiahla. "Prepáč, možno v budúcom živote." Začvirikala som a presunula sa za Martinom. Tento deň už nemôže byť lepší.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
