Dangerous World

78. Nedaj sa

Anette

"...nie, túto budovu vám nepostavím." Rázne som odmietla, keď som sa pozrela na nový návrh obrovského nákupného centra, ktoré má vyrásť na voľnej ploche pri maďarskom Dunaji. "Ale prečo? Ako vidíte, návrh je nadčasový a jedinečný svojim tvarom." Odpovedal mi chlap v obleku na druhej strane stola, tučnými dlaňami gestikuloval a rozprával veľmi nahlas. "Ja chápem, že v Minecrafte sa vám tento návrh môže zdať úžasný, esteticky je návrh špičkový, no pozrite na túto časť." Perom som zakrúžkovala istú časť poschodia. "Nemá absolútne žiadne podopretie." Dodala som. "Staticky je to vypočítané, dokonca nám zostala rezerva. Všetko je v poriadku." Je to len tým, že som od neho mladšia o tridsať rokov a tým si nemôžem dovoliť odmietnuť zákazku, alebo čo? "Nie, nie je! Staticky to môže vypočítať, no je to nákupné centrum! Neustálym zaťažením je celé poschodie porušené, môže sa to zrútiť. Pozrite, návrh môžem prerobiť, ale určite to neurobím spôsobom, ako ten, kto to kreslil predo mnou. Kto to vlastne robil?" Poobzerala som sa po miestnosti. V malej zasadačke sedelo sedem ľudí, ja jediná som tu žena. Ja zastupujem Martina, okrem nás dvoch má so sebou svoj tím tento tučný chlap. "Nech sa páči, môj synovec, môžete sa rovno porozprávať s ním." Ukázal na vyfešákovaného sympaťáka v ďalšom obleku. Podávali sme si ruky, no nepamätám si jeho meno. Zároveň na mňa pôsobí arogantne, takže ani nemám záujem si to pamätať. Ale ak mám urobiť dojem, mala by som si rýchlo spomenúť. Vôbec som nevedela, ako začať argumentovať, keďže vedľa neho sedel jeho strýko, ktorý očividne nedá na svojho príbuzného dopustiť a tak to potom aj vyzerá. Je skvelé, keď dosiahnete úspech vďaka príbuznému, no mali by ste si aj uvedomiť, že ste takého postavenia hodní. Pretože on nie je. Absolútne. Ale nemôžem ešte nič povedať, možno mi práve teraz povie, že vymyslel nový druh konštrukcie a budova vydrží a s jeho návrhom. Zvedavo som sa na neho pozrela a oprela sa o stôl. Priznám sa, vôbec ma táto debata nebaví a k tomu mám na piatu dohodnutý telefonát s Abrahamom, je 16:36, takže ak si nepohnú, vykopnem ich zo zasadačky tak, že pristanú na Mesiaci. Bože, aby som sa so zákazníkom doťahovala tri hodiny. Dúfam, že za takéto nadčasy budem mať priplatené. 

Zo zasadačky som vypadla po siedmej večer. Po siedmej! Päť hodín sme tam sedeli a aj tak sme nič nevybavili, akurát som im povedala, že odmietam spolupracovať s takými tvrdohlavými ľuďmi, ako sú oni. Keď sú si takí istí svojim návrhom, nech začnú stavať. Ja do toho nebudem pchať ruky. "Teda, ty sa meníš na dračicu, keď nie je po tvojom." Prišiel za mnou Martin do kancelárie, zatiaľ čo som sa balila. "Nebudem predsa konať proti rozumu. Keď to spadne, nech to nie je na moje triko." Odpovedala som mu rázne cez zuby, nezabudla som pri tom trieskať papiermi okolo seba. "Však hej, máš pravdu, ale mohli sme mať zarobené." Odpovedal mi so smiechom. Jeho tuším nikto nenaštval. "Tak budem mať o pár tisícok menej na účte, ale budem mať čisté svedomie, že MÔJ projekt nikomu nepadol na hlavu." Zaargumentovala som. Nech ma ani ten neserie, lebo mu odtrhnem hlavu. "Dobre, dobre, tiger, daj si doma horúci kúpeľ, lebo si moc naostrená." Zdvihol ruky v obrannom geste a otočil sa na odchod. "Stoj!" Na môj pokyn zastal v pohybe. "Otoč sa." Prikázala som mu a trochu sa nad tým zasmiala. Martin môj príkaz poslúchol a vrátil sa do postoja, v ktorom bol pred pol minútou. "Čo si slečna želá?" Zvedavo na mňa vypleštil oči a nadvihol obočie. "Zajtra neprídem, potrebujem si vybaviť pár vecí pred dovolenkou." Oznámila som mu. Nepýtam sa, zostanem doma aj keby mi mal dať výpoveď. "Hm, fajn. Dnes si si aj tak polovicu zajtrajška nadrobila, takže v poriadku." Zaškeril sa, ramenom sa odrazil od zárubne a zmizol v chodbe. Pousmiala som sa aj ja a všimla si, že mi na displeji svieti správa. Abe mi okolo piatej volal, no keď som nezdvihla, viac mi nevolal. Asi vytušil, že som zaneprázdnená. "Nedá mi spať, že to, čo mám na dosah, nemôžem mať." Zahrialo ma to pri srdci. Je pravda, že sme spolu už dlho neboli a ničí ma to. Usmiala som sa na správu a klikla na možnosť hovoru. "Erotický salón Theresa, ako vám môžem pomôcť?" Zdvihol to tenkým falošným hláskom, až som sa musela zasmiať. "Dobrý deň, potrebovala by som si objednať nejakého fešáka na dnešnú noc." Zahryzla som si do spodnej pery a namotala si koniec pramienku vlasov na prst. "Bohužiaľ, všetci fešáci sú už túto noc obsadení, no mame v ponuke aj škaredších, menej zdatných mužov. Tí sú aj vo výhodnej akcií, zarezervujem vám nejakého?" Aké argumenty tu na mňa dáva. "Nie, ďakujem, ja by som tam mala mať niekoho odloženého, sľúbil mi, že kedy budem potrebovať, vtedy sa môžem ozvať." Táto hra už zachádza do extrémov. Na linke sa ozvalo ticho. "Meno?" Odpovedal až po chvíli. Zrejme pátral vo svojej databáze. "Abraham." Úprimne, iného by som ani nechcela. "Je mi ľúto, no také meno tu nemáme." Povedal mi smutne, až som mu to skoro uverila. "Oh, tak ďakujem, idem hľadať ďalej. Dopo..." - "Už som sa bál, že povieš iné meno." Ah, konečne jeho hlas, ktorý som potrebovala počuť. "A načo, keď chcem len to jedno." Zaštebotala som do telefónu. "Kedy ťa uvidím?" Spýtala som sa ho. Ja o týždeň odchádzam na moje vysnívané Bora Bora a to už máme odteraz dva týždne, ktoré nebudeme spolu. "Neviem, Anette, mám toho strašne veľa. Tento vzťah na diaľku je hrozný." Počula som jeho tlmený hlas, preto tipujem, že si prešiel rukou tvár. Jeho povzdych sa mi však nepáčil, zostala som z neho dosť nesvoja. Zo šťastia, že ho počujem, sa zrazu stal strach, že mi tým chce niečo naznačiť. "Tým máš na mysli... že to ďalej nechceš... ťahať?" Išlo to zo mňa ako z chlpatej deky, nevedela som sa vykoktať. Z pocitu, že by som ho teraz stratila, sa mi zrýchlil tep. Nie, nie, nie, nemysli na to. "Nie... nechcem, Anette." Takmer mi puklo srdce. On si robí len srandu. Toľkým sme si prešli a toľko ma presviedčal, nie, to nemôže byť tak, ako si myslím. "Takže teraz..." Ani neviem, čo mám povedať. Mám položiť? Mám mu povedať, že ho ľúbim, aj keď sa zrejme teraz v tejto chvíli rozišiel? Čo mám, dopekla, robiť? "No teraz nič, ale zajtra." Povedal mi úplne vážnym hlasom. Vtipkoval na začiatku len preto, aby odľahčil atmosféru? "Č-čo zajtra?" Stratila som chuť rozprávať sa. "Zajtra idem pre teba a sťahuješ sa do Barcelony, takto to ďalej nejde." Keď to povedal, odľahlo mi, no zároveň mi aj prišlo zle. Ako to tu mám všetko nechať v priebehu jedného dňa a odísť do druhej krajiny? "Abe, zbláznil si sa?" Vyštekla som. "Nie, ale už ma to naozaj serie. Chcem byť s tebou, a miesto toho, aby som prišiel po náročnom dni za tebou domov, prídem do prázdneho bytu a myslím len na to, kedy sa stretneme. Už dávno nemám pätnásť, aby som svoju priateľku stretával raz do mesiaca a to tiež len na obmedzený čas." Jeho hlas sa z milého razom zmenil na naštvaný. "Ja už nemienim na teba stále čakať, Anette, rozumieš?" Pokúsil sa upokojiť a rozprávať na mňa potichu, no príliš mu to nešlo. Hlas sa mu začal chvieť. Neviem, ako mám reagovať. "J-ja..." Stojím tu ako obarená neschopná vymyslieť nejaký argument. Pravdou je, že by som veľmi rada išla k nemu, ale... Ale? Aké je to ale? Ale nemám predpoklady dať mu plnohodnotný život. "Dobre, dobre, možno som teraz len vybuchol. Každopádne ťa tu chcem čo najskôr." 

Abraham 

telefonát s Anette bol zaujímavý, vážne som sa bál sám seba, že na ňu vyletím. Nadmieru naštvaný som dnes. Nie, že by to bola nejaká podstatná vec, ale moji chlapčenskí žiaci si asi myslia, že si môžu na hodiny chodiť ako chcú. Puberta ich už dávno prešla, preto mi príde divné, čo sa im porobilo. Vždy chodili načas, a dnes, ako najväčší frajeri, vôbec neprišli. Do jedného. Neviem, či sa dohodli, alebo ich naraz zrazil autobus, ale ja si preboha tiež musím vyhradiť svoj čas a zrazu som dve hodiny zabil len tým, že som na nich čakal. Áno, volal som im, teda Josému, ktorý mi povedal, že teraz nemá na mňa čas. Mrzí ma to, pretože do neho som vkladal najväčšie nádeje. Vzhľadom k tomu, že som ho zobral aj na súťaž do Paríža, vlastne ten chalan je celkovo moja pravá ruka, nechápem teraz, čo sa deje. No dobre, možno sa stalo naozaj niečo vážne. Do skupiny som im nepísal, vybavím si to s nimi zajtra, teda ak prídu na dohodnutý tréning. "Ideš tancovať?" Prišla mi správa od Eissy. Chúďa, tá prekonala zápal slepého čreva a zotavovala sa z toho dosť ťažko. Našťastie už to je tá naša stará Eissa, ktorá onedlho oslávi desať rokov. Bože, ako to ubehlo. Do tancovania sa musela trochu dostať, ale prekvapivo José si ju vzal do parády a onedlho bude tancovať lepšie než my všetci dokopy. Už aj ja musím zaangažovať moju Anette, lebo tanec bez nej nie je to pravé. Aj ostatní moji kolegovia to vravia. A naša tehuľka Anabelle už tiež nebude môcť pôsobiť na stejdži. Dlho netancovala, pretože jej bývalo zle, opäť, keď jej už bolo dobre, začala a teraz už jej to nebude dovoľovať bruško. Nie, že by sa nemohla hýbať, ale na koncerte sa jej môže čokoľvek stať a to Diego rozhodne nechce riskovať. A ja, ja len dúfam, že moje krstniatko bude zdravé a krásne po mne. 

S Eissou sme si teda vyrazili do školy. O takomto čase už trénujú len staršie baletky, Eissa mala svoj tréning doobeda. Pridalo sa sem veľa iných učiteľov tanca, takže som úprimne šťastný, že sa moja tanečná škola takto rozkvitla. Pozrel som do rozvrhu, aby som zistil, ktorá trieda je voľná a spolu sme tam zamierili. Zvykli sme si takto tancovať po večeroch, keď sa nám nechcelo sedieť doma. Ak sa mám priznať, Eissu beriem za rovnoprávnu kolegyňu, preto mi vôbec nie je zvláštne, že je medzi nami štrnásť ročný rozdiel. Skvelo sa s ňou tancuje, rozprávanie je v inej sfére, predsa len je to desaťročné dieťa. "Abe? Nezavolal by si sem Anette?" Spýtala sa ma naivne. Totiž, Eissa, ja už som ju volal, ale komunikácia niekde viazne alebo čo. "Príde, neboj. Sľubujem." Nebudem sa jej pýtať prečo, ani ako si na ju spomenula. Viem, že ju tu chce. Aj ja ju tu chcem....

Časť trošku kratšia, ale predsa len. Totiž, mala som v plane dopísať ju bohvie kedy, ale prechádzala som si starými príspevkami z instagramu a narazila som na komentár od @michhud18 ktorý mi pred časom dal silu a chuť písať. A inak to nebolo ani dnes, pomyslela som si, predsa sa nemôžem na vás vykašľať. Ja vás neskutočne ľúbim, preto vás úprimne žiadam, aby ste mi odpustili, že som nevydávala kapitoly, že som vám niektorym neodpisovala, že som skratka kašľala na všetko. Niektorí ste si mohli všimnúť, že som si prednedávnom odinštalovala instagram. Je to preto, že všetky sociálne siete mi lezú na nervy, kontakt s ľuďmi mam teraz minimálny. Baby, nemôžem vám sľúbiť, že sa polepším. No môžem vám sľúbiť, že knihu dokončím, prepíšem, a pošlem do vydavateľstva, aby ju mohla mať doma každá jedna z vás. V poslednej dobe, ako z môjho života odchádzajú a prichádzajú ľudia, si uvedomujem, koho si treba naozaj vážiť. A hoci som to nebrala niekedy na ťažkú váhu, vy ste pre mňa podstatné . Veľmi. Ľúbim vás. ❤️