Dangerous World

79. Cesta za teplom

Autorskú poznámku poprosím prečítať.

Anette 

"Bože, raz sa na tých šteklách zabijem." Mrmlala som si popod nos, zatiaľ, čo som kráčala po schodoch do budovy. V práci som ako vždy pozdravila našu recepčnú, kolegov, ktorí šli okolo mňa, a milo sa na nich usmiala. "Ale, ale, Anette, aká si vysmiata! Čo sa deje?" Zastavil sa pri mne jeden z nich. "Opúšťam vás na desať dní a idem do raja!" Vyhlásila som. Teším sa ako malé dieťa. "Skvelo sa bav a dones mi magnetku. Musím, lebo Rolo ma zabije." Vyceril na mňa zuby a ukázal za seba na kolegu, ktorý ho netrpezlivo čakal medzi dverami. Mohol sa pristaviť aj on, aj s ním by som sa pozhovárala, ale keď sa ponáhľajú, nebudem ich zdržovať. Zamierila som si to do svojho kanclu, ako vždy som sa tu zatvorila a robila si svoju prácu. 

Počas obeda ma napadlo skočiť za Martinom, pripomenúť mu, že sa chystám ísť preč. Znie to škodoradostne, ja viem, ale je to môj nadriadený. Zľahka som zaklopala na dvere a sama sa vpustila dnu. "Klop, klop." Zaštebotala som a zatvorila za sebou. "Klop, klop, čo si prajeme?" Odpovedal mi hľadiac do papierov. Stále sa len hrabe v papieroch. No, povedzme si úprimne, všetci sa tu hrabeme v papieroch. "Nič, len som sa prišla rozlúčiť pred dovolenkou." Povedala som mu jemným hláskom. "Ale, ty by si len po dovolenkách chodila. Si na výletoch častejšie, než my všetci dokopy." Nepovedal to vyčítavým tónom, preto dúfam, že to výčitka ani nemala byť. "Ale zato tu pracujem najpoctivejšie." Podotkla som hrdo. Nie, že by som bola prehnane sebavedomá, ale viem, že mám najviac práce a zodpovedne si ju všetku plním.  "Dobre, dobre, to je pravda. Budem rád, ak si konečne oddýchneš." Prikývol mi a spokojne sa usmial. "Raz ťa zoberiem so sebou, ak budeš poslúchať." No, to asi nehrozí, ale môžeme to skúsiť. Všetci dobre totiž vieme, ako dopadla posledná dovolenko-služobka. Hoci, už je oboznámený s tým, že mňa už nebude mať, čiže by sa to teoreticky dalo zvládnuť. A prečo sa vlastne zamýšľam nad niečím, nad čím nemusím? "A dones mi magnetku, nie že na mňa zabudneš." Pripomenul mi, ako som zatvárala za sebou dvere. "Na teba nikdý." Zahučala som a už sa za mnou ozvalo len zacvaknutie kľučky.

Šťastie, ktoré teraz pociťujem, by mi veľa ľudí závidelo. Nie, že by som chcela, aby mi ľudia závideli, no vypadnúť z práce a vedieť, že sa tam nasledujúce dva týždne nevrátim, je na nezaplatenie. Neskutočne sa teším na baby, more, krásne počasie a pekných šuhajov na pláži. Hoci ja mám už toho svojho vyvoleného, slepotu som mu nesľúbila. Naradostene som nasadla do auta ku kolegyni, ktorá mi sľúbila, že ma odvezie na letisko. Pomaly ale isto si začínam myslieť, že detská verzia pesničky "hlava, ramená, kolená, palce" je pre dospelákov "mobil, peniaze, kľúče, doklady." Naozaj, mať na zodpovednosť toľko vecí a ustrážiť si ešte aj svoje veci, to je niekedy makačka, hlavne keď idete na dva týždne z domu a nie ste si stopercentne istí, či vám byt nevykradnú mimozemšťania. Ja vsadím na moje šťastie, budem dúfať, že mi nič nezmizne a budem si užívať slniečko. "Pripravená na jazdu?" Spýtala sa ma kolegyňa, keď naštartovala. "Na jazdu po mori, alebo s tebou?" Obe sme sa zasmiali a nebolo k tomu treba viac slov.

Check im prebehol úspešne, zrejme ma tu majú už ako stálu zákazníčku, keďže pán za okienkom sa ani neunúval pozrieť na môj občiansky. Dal mi len potvrdenku do pasu a všetko bolo okej. Aké skvelé! A hádajte čo? V lietadle som zase dostala miesto pri  okne. To sú také fajn náhody, respektíve, okno v lietadle mi je už navždy súdené. Ešte by som sa nečudovala, keby tu stretnem tú starú pani, ktorú sme kedysi stretli s Abem v obchode a aj na letisku. Alebo ju stretol len on a vravel mi o tom? Nedokážem si to momentálne vybaviť, taká som vo vytržení. V mobile mi zrazu prišla upomienka na "šťastné tabletky". Potrebujem ich vlastne ešte užívať? Šťastné tabletky som ich nazvala preto, lebo mi dodávali hormóny šťastia, ktoré si môj mozog nedokáže vytvoriť. No ja mám pocit, že už ich nepotrebujem tak často, vlastne skoro vôbec. Odkedy mám Abrahama, môj život sa zmenil, som podstatne veselšia a v mojom srdci akoby vyplnil tú prázdnu dieru. Stále si však vravím, že niečo sa pokazí. Také šťastie predsa nemôžem mať. Moju myseľ znovu preliezli temné myšlienky. A je čas na tabletku.

Abraham

Nikdy ma nebavili tieto baliace práce, nemám to rad a nikdy mat nebudem. Dobre, dobre, som zbalený za pár minút, no všetko to prevlákanie ma unavuje. Do lietadla si väčšinou beriem moje obľúbené tepláky a mikinu s logom mojej tanečnej školy, no neviem ju nikde nájsť. A to ma znervózňuje ešte viac. Šiel som na prieskum do šatníka, či som si ju nenechal tam, no keď som sa vrátil, na moje zdesenie som našiel niečo iné. Môj. Pes. Mi. Vybrakoval. Kufor. Na škále od 1 do 10, ako veľmi ho mám teraz chuť priškrtiť? Haha, správne, 384. "Cleo, kto ťa vychovával?" Rezignovane som prešiel okolo neho a zastrel žalúzie. Urobím to hneď teraz, pretože vždy na to zabudnem a keď sa vrátim domov, je tu neskutočné dusno. Cleo vydal zvuk, ktorým akoby mi vravel, že to predsa ja som ho vychoval. Ďakujem. "Dobre, ale teraz by som poprosil tie plavky naspäť." Povedal som mu, akoby som od neho očakával, že ich teraz pustí z papule. Za pokus to stálo. "No tak, Cleo, nemám na teba celý deň." Prečo sa s ním rozprávam ako s človekom, keď ten pes sa nevie chovať ani ako pes? "Som tuuu." Zakričal z dola León a tresol za sebou dverami, až stŕpol celý dom. Cleo v momente zdrhol dolu, ale nie ze by tu tie poondiate plavky nechal, nieee, on si ich zobral so sebou. Zmrd. "No ahoj, kamoš, čo si mi doniesol? No fuj, to čo je za vzor? Radšej to zožer, nech si to neoblečie." Počul som zdola Leóna, ako si klebetí s mojim psom. Aspoň niekto, s kým si rozumie. "Hej! Ja som to počul." Nie, že by to začínalo vo mne vrieť, ale bez mojej mikiny začínam byť celkom dosť nervózny. Nakoniec ju nájdem zahrabanú na záhrade a môžem rovno mojim psom chystať pohreb. Nebudem zisťovať, kto z nich to bol. Na to som až príliš lenivý a rozzúrený. "No nehovor, ja som myslel, že tu nie si." Začul som Leóna až príliš zreteľne za mnou. "Ooo, niekto vie chodiť po schodoch?" Opýtal som sa ho ironicky. "Nie, vyliezol som sem ako naposledy." Zaškeril sa na mňa a ja som len pretočil očami. Ale toto nie je sranda, on seriózne liezol po zábradlí. Dodnes netuším, aký bol zámer, dôvod, aké sily vesmíru sa spojili, aby mu vnukli túto myšlienku, ale stalo sa to. Nabudúce si donesie aj horolezecké lano, verím tomu. Cleo poslušne pri ňom sedel, ostatní psi vôbec neviem, kde by mohli byť. Dúfam, že sa majú dobre. "Nestretol si po ceste Macarena a Apolla?" Spýtal som sa ho vážne. Mať troch psov pri takomto životnom štýle nie je zrovna hračka. "Sú niekde dolu." Zamrmlal. Fajn, to mi pomôže, niekde dolu. Nebudem sa rozčuľovať. León bez slova prešiel k mojej posteli a zvalil sa do nej. "Bolí ma hlava." Zafučal a príliš ho neštvalo, že ja mám na posteli rozložený kufor. "To preto, že tvoj mozog sa snaží pochopiť svoju vlastnú debilitu." Zamrmlal som si popod nos. "Čo si povedal?" Zvihol hlavu, no ja som sa neunúval zopakovať to. "Ale nič, spi ďalej."

Na letisku netrvalo dlho a môj sáčok s oblečením bol vypľutý pomerne rýchlo. Neváhal som ani sekundu a vyhrabal sa von, predsa len, čo tu budem robiť. "Hej, kamo, a to ma nepočkáš?" Dobehol ma Leon s drkotajúcim kufrom. "Ty si tiež tu?" Naokolo som sa zľakol a vytvoril znechutený výraz. "No nie, to je môj duch." Odpovedal mi znudene a predbehol ma. Ak ho nezabijem dnes, zajtra určite. "A načo sme vlastne tu? To ideme sem tancovať, alebo čo?" Otočil sa na mňa. Ježiši, Leon, kto ťa mal. "Áno, tancovať. Okrem iného, otravovať tamtie čajočky." kývol som hlavou smerom k skupinke dievčat, ako sa tam chichocú. Moje vyvolená bola mne otočená chrbtom. "Nechaj to na mňa." Leon vykročil smelým krokom k nim, kufor nechal za sebou a potichu podišiel k Anette do tesnej blízkosti. "Prepáčte, dámy, no hľadám slečnu Lohanovú, neviete náhodou, kde by som ju našiel?" Anette sa k nemu ohromene otočila a skočila mu do náručia. Ja som stál obďaleč, takže som všetko počul. "León, čo tu robíš?" Všimol som si jej kamarátky, ktoré tiež ohromene stáli a pozorovali situáciu. "Zobral ma sem môj nadriadený. Je na teba veľmi naštvaný, preto by si sa mala za ním poponáhľať." Keď jej to povedal, zdvihla hlavu a poobzerala sa po okolí. Jej výraz tváre, keď ma uvidela, chcem vidieť každý deň. Presne takýto, iskry v očiach a žiarivý úsmev. Ihneď ho pustila, obzrela sa za kamarátkami a pristála mne v náručí. Už viem, na čo je dobrá diaľka medzi nami. Vždy, keď ju vidím, je mi vzácnejšia ako vlastný život.

Ahojte.

Je načase vyjsť so všetkým von. Nie, netajím pred vami nič, no určité okolností sú príliš vážne na to, aby ste o tom ako moje čitateľky nevedeli. Nezomieram, nebojte sa. No môj zdravotný a psychický stav je natoľko zlý, že nevládzem. Nevládzem písať, nevládzem žiť, nevládzem rozmýšľať. Chodili ste za mnou po rady, teraz ja idem za vami. Baby, ako mám začať mat rada samu seba? Ako sa vyhrabať z problémov? Nechcem sa za žiadnych okolností ľutovať, nechcem sa sťažovať, no pár teplých slov od vás by ma potešilo. V poslednej dobe potrebujem vedieť, že ma má na tomto svete niekto úprimne rád.

Ďakujem sa pochopenie, ja sa na oplátku pokúsim dopísať túto knihu. 🖤