Dangerous World

74. Buď sú divní kolegovia, alebo si divná ty

Anette

"Martin, prosím ťa, vysvetli mi, prečo som tu." Začala som sa trochu obávať toho, čo sa to tu deje. Usmieva sa a celkovo sa tvári ako psychopat, čo vo mne vyvoláva divné pocity a myšlienky. "Ale kľud, prežiješ." Prosím??? O svoj život som sa zrovna nebála, ale teraz už som sa začala. Vybral kľúč z dverí a strčil si ho do vrecka. Otočil sa ku mne, upriamene sa na mňa zahľadel, až po mne prešli zimomriavky. "Anette, ja na teba nemôžem zabudnúť." Povzdychol si a sklopil zrak. "Ja... Snažil som sa všelijako, ale ja fakt neviem... Odpusť mi to všetko, že som sa správal ako blb, vyčítam si to každý deň. Čo sa medzi nami zmenilo?" Stojím tu ako soľný stĺp a len hľadím do zeme. "City..." Odvetila som potichu. Respektíve moje city k nemu sa zmenili. "Nechala som sa poblázniť, ale skrátka pochop, nemôžem spávať so svojim šéfom!" Trošku som zvýšila frekvenciu hlasu. "Ale ani so svojim klientom." Povedal mi úplne kľudne, čo ma trochu dostalo. Hádam len nevie o tom, že sme s Abem spolu. Nemá to odkiaľ vedieť. "Nespávam s ním." Vyletelo zo mňa. Aj keď to bola pravda, cítila som sa, že klamem. "Anette, myslím, že by sme sa mali rozlúčiť." Povedal mi úplne vážne, čomu sa mi nechcelo veriť. Ani v najhoršom sne by ma nenapadlo, že mi Martin navrhne výpoveď. "Prosím? Č-čo? Martin, som tv..." - "Premýšľam nad tým, proste nemôžem ťa mať stále na očiach." Skočil mi do reči, ale aj tak nemá argumenty proti mne. Hoci mi bola jeho prítomnosť doteraz nepríjemná, chcem v tejto firme zostať naďalej pracovať. "Mám na starosti miliónový projekt a som tvoja najlepšia architektka. Nemôžeš ma vyhodiť kvôli tomu, že s tebou nechcem spávať. Nemôžem!" Vidím to dnes na fajnú hádku. "Ja ani nechcem, ale ty uznaj sama, že nie je vhodné, aby sme sa my dvaja, aj po tom, čo sme spolu mali, stretávali aj naďalej na pracovisku." Je to pravda. Ale čo mám s tým teraz urobiť? "A projekty?" Nadvihla som jedno obočie. "Ja fakt netuším, posunul by som ich niekomu inému. Pochop, že sa rozhodujem medzi tým, či budem žiť šťastnejšie keď mi zídeš z očí, alebo prídem o najlepšiu pracovnú silu." Ja to chápem, ale tu by sme nemali príliš rozmýšľať nad tým, či bude mať zlomené srdce. Čaká nás príliš veľa práce na to, aby som teraz dostala výpoveď. "Čo chceš teda robiť?" Spýtala som sa ho bez toho, aby som zareagovala na jeho výlevy. Bude lepšie ignorovať ich. "Možno by bola naozaj dobrá tá výpoveď." Odpovedal mi bez náznaku nejakej emócie. "To nemyslíš vážne!" Zrovna túto odpoveď som nečakala. "Buď sa nebudeme stretávať, alebo tu musíš skončiť. Anette, ja ťa milujem, nedá sa to proste..." Seriózne mi šlo do plaču. Hlavne kvôli tomu, že som vedela, ako sa cíti, a aj preto, že mi šlo o prácu. "Mrzí ma to." Mrzí ma, že som si s ním vôbec niečo začala. "Nechám si to prejsť hlavou ešte. Ale nebuď potom prekvapená, prosím." Pokorne mi odomkol dvere, ale neotvoril ich. "Som hrdý, že si ten projekt získala nastálo, pošlem to hneď statikovi a pôjdeš vybavovať stavebné povolenie." Usmial sa na mňa a až potom mi otvoril. Myklo mi kútikom úst, no bola som tak v šoku, že som sa nedokázala normálne usmiať. 

Celý deň mám pocit, že som zatvorená v psychiatrickej liečebni. Všetkým tu doslova preskakuje, niečo je zrejme zle. Všetci pobehujú, lietajú, upravujú, akoby mal prísť prezident, ale popri tom je obyčajný utorok. Mám niečo urobiť aj ja? Ale čo? Nikto mi nedal žiadne pokyny, prišla som sem len do práce, ako každý iný deň. Hoci som nejako vnímala okolie, sústredila som sa na výkresy. Chýba mi už len malý kúsok k tomu, aby som dohnala sklz, takže sa nechcem nechať zabávať. "Klop, klop." Z dverí sa ozval známy hlas, ktorý mi dokonalo prenikol ušami. Zdvihla som zrak a usmiala sa. Lukáš. "Ďalej." Uložila som dielo pre prípad, že by sa mi zase chcelo vymazať počas mojej neprítomnosti. "Ako sa máš?" Spýtal sa ma a keď som vstala, dal mi pusu na líce. Chová sa ako vymenený, ale je pravda, že na poslednom stretnutí sme sa celkom sadli. Po toľkom randení už bolo načase, však? "Až do dnešného rána to bolo fajn, ale teraz celkom nechápem, čo sa tu deje." Poobzerala som sa okolo, kde panoval zhon. "Vraj čakáte dôležitého klienta." Zasunul si ruky do vreciek na nohaviciach a nachvíľu sa odmlčal. "Ako to vieš?" Prečo má on o mojej firme viac informácii, než ja? "Ehm... spýtal som sa..? Ono to tak funguje, že sa dozvedáš informácie na základe toho, že sa spýtaš." Poznamenal posmešne, začo som mu dala päsťou do ramena. Zabolelo to, asi začal znovu posilňovať. "Čo je, bolí ťa ručička?" Zbadal, že som ňou potriasla vo vzduchu. Len som mykla ramenom, nech si domyslí odpoveď sám. "Nemáš byť agresívna. Ako je možné, že o dianí tvojej firmy viem viac než ty sama?" Otázkou ma zaskočil, lebo ja sa pýtam samej seba to isté. "Nooooooo..." Vytvorila som grimasu, že absolútne netuším, o čom hovorí. "Nooooo?" - "Vlastne ja som sa včera vrátila zo služobnej cesty." Ha, aká výhovorka? Aká výhovorka? "Ja viem, už som ťa tu hľadal. Bolo celkom príjemné počúvať, že si užívaš v Španielsku." To som si teda užívala, ti poviem. Toľko stresu si neželám už mať. "Hej, miliónový projekt." Povzdychla som si a pousmiala sa, keď mi prišiel na rozum posledný okamih mojej služobnej cesty. Vlastne neviem, či to mám nazvať dovolenka alebo služobná cesta. "Povedz mi o ňom viac pri obede." Nečaká, kým pozvanie prijmem. Rovno ideme. Tento spôsob sa mi páči. "Pozývaš?" Zatvorila som počítač a vytiahla z neho USB. "Ako inak." Obaja sme sa zasmiali, zobrala som si kabelku a šli sme. Vlastne padlo mi to vhod, som hladná ako vlk.