Dangerous World

42. Pripraviť, pozor, vypnúť city

Pre všetkých, ktorí nečítajú autorské poznámky, skúste si to dnes prečítať a venovať pár minút života tomu co od vás chcem. 🤗 Prajem pekné čítanie.

Abraham

"Robíš prievan." Povedala mi Isabel, zatiaľ čo sedela v čakárni a ja som pobehoval sem a tam, ako splašené kurča. "Si predstav, keby operovali tvojho zajaca. To by sa ti tiež nepáčilo, hm?" Narážal som na jej plyšového zajaca, ktorého má od narodenia a spáva s ním doteraz. Normálne zajace doma nemáme. "Tak to by sa mi nepáčilo." Odpovedala zamyslene, no ja som myslel, že deväť ročné decko bude mať viac rozumu. "A presne tak sa ja teraz cítim, keď operujú Eissu!" Bože, to sú nervy. "Tak, som tu. Ty už nerob takéto šoky!" No predstavte si, že moja mama ešte ani nedobrzdila a už mi švihla jednu po hlave. Zostal som na ňu kukať jak obarený. "Ako keby som ja za to mohol." Môžem sa aj uraziť. Ale neurobím to, lebo mama ma zabije. "No za to, že si mi spôsobil skoro infarkt, môžeš ty." Sadla si na voľné miesto medzi Isabel a Alexa, a obom dala pusu na čelo. "Mami, mám dnes toľko psychického vypätia, až som z toho zúfalý. Týmito tvojimi výčitkami mi veľmi nepomáhaš." Neviem si predstaviť, čo by som robil, keby sa jednalo o moje dieťa. A to Eissa je skoro ako moja. "Prepáč, prepáč." Mama rezignovala, no to mi tiež nepomohlo. Skorej by som bol radšej, keby som mohol vedieť, čo je s Eissou. Anette mala pravdu, že sa jednalo s najväčšou pravdepodobnosťou o slepé črevo, no nie je to úplne potvrdené. Napriek tomu však Eissu poslali na operačnú sálu a odvtedy neviem, čo s ňou je. Horšie však na tom je, že som za ňu zodpovedný a bojím sa toho, čo na to povie jej mama. Eissa tým pádom, že je operovaná, musí zostať ešte pár dní u nás, aby sa plne zotavila. Čiže to naruší program mne aj jej. "Mami, môžeme ísť do bufetu? Som hladnáá." Zamrnčala Isabel, tak jej mama strčila do ruky peniaze, ktoré vyhrabala  peňaženke a ani to nespočítala. Asi je mimo tak ako ja. "Nečakala som, že pôjdeš s ňou hneď do nemocnice." Povedala až po nejakej chvíli rozmýšľania, zatiaľ čo ja som hypnotizoval dvere, z ktorých by mal vyjsť doktor a vysloviť verdikt. "Ja vlastne tiež nie. To skôr... Anette zavelila..." Posadil som sa vedľa nej, no ona zostala trochu prekvapená. Dobre, dosť prekvapená. "A-čo? Ako mohla? Bola tu? Myslela som, že vy dvaja sa nebavíte." Veď tak, bavíme, keď je treba. "Ale nie... volala mi a akurát ma zastihla pri Eisse." Čo to vlastne chcela? Aha, niečo s domom. "Ona jej určila diagnózu cez telefón?" Neviem teraz, či je to prekvapený, alebo skôr podráždený tón. Dúfam, že prekvapený, mama mala Anette predsa rada. "Prakticky áno. Eissa jej povedala, čo ju trápi, Anette povedala, že nech idem s ňou sem, že jej nemám dívať nič jesť, lebo to môže byť zápal a.. mala pravdu.." Pokrčil som ramenami, no aj mňa samého prekvapilo, že sa dokázala naslepo trafiť. "Prečo ste sa v Miami pohádali?" - "Mami, už som ti povedal, že o tom ti hovoriť nebudem." Posledné, čo mi chýba, je, aby mi mamka hovorila, aký som debil. "Ja... čítala som ten článok. Stalo sa niečo vážne?" Asi jej o tom budem musieť povedať, lebo je to proste mama. Ona sa v tom bude vŕtať dovtedy, pokiaľ bude vidieť, že ma to trápi. "Nie je to nič vážne. Nikto o tom nevie, ten článok je o ničom. Rozprávali sme sa len o tom dome a n.. neviem prečo plakala. Na tom večierku sme sa pohádali, no v novinách sa o tom nepíše, viac ti nepoviem." Počas môjho monológu som sa na ňu ani nepozrel, zväčša som upriamoval pohľad na zem. "Bola iná?" Prečo sa ma pýta tieto otázky? Chce, aby som sa do nej znovu zaľúbil, alebo čo? "Iná... bola iná." Prevrátil som očami a premýšľal, čo poviem ďalej. "Bola rovnako úžasná ako predtým, no.. bola iná, samozrejme. Zmenila sa odvtedy dosť." Bola rovnako úžasná ako Amélia. "Nestojí ti za to, aby ste sa udobrili?" Čo ak nie? Ja ju už neľúbim, aj keď ona mňa áno. Zdalo sa, že si to neuvedomujem, no skôr som si to nechcel uvedomovať. "Ja..." Konečne som vo svojom zornom poli zazrel doktora! Už len dúfať, že nesie správy pre nás. "Vy ste tu s Eissou Llorenteovou?" Vyskočil som na rovné nohy a odsúhlasil som. "Môžem hovoriť s jej rodičmi?" Poobzeral sa naokolo, v nádeji, že ich nájde, no... "Ona... jej rodičia sú v Barcelone, bola u nás na prázdninách. Som majiteľ talentovej školy, ktorú Eissa navštevuje." - "Ah, no dobre keď to inak nejde. Potrebujem podpis sem a sem." S radosťou som mu papiere podpísal. "Ako je na tom?" Nemusel sa ani ukazovať, stačila by len tá správa, ako sa Eissa má. A on sa ešte bude špárať v pamäti. "Zobudila sa pomerne rýchlo, no nedokážeme ju upokojiť. Najlepšie by bolo, keby ste šli za ňou, potrebuje pri sebe niekoho blízkeho." A načo teda čakáme?