Dangerous World

12. Niet cesty späť

Ahojte. Dnes uz to bude trochu o inom. :3 Btw, nechceli by ste charakter ask? Ak hej, napíšte mi do komentárov nejaké otázky. Ak nie, do ničoho vás nekopem. :3

Anette

Ráno som sa zobudila na nepravidelné zavibrovanie telefónu, podľa čoho som usúdila, že mi prišli správy. "Navidad - tiempo de dar, tiemto por compatir, tiempo por amar. Feliz Navidad Anette." V preklade: Vianoce - čas dať, čas deliť sa, čas milovať. V prvotnom šoku som si myslela, že bude od niekoho z mojich španielskych kolegov, ale hádajte čo - bol to Maluma. Áno. Juan mi poslal blahoželanie k Vianociam. Píše mi vždy, aj k narodeninám, no ja mu nikdy neodpíšem, lebo nie som pripravená na to, aby niekto z mojej minulosti vstúpil aj do prítomnosti. Ale minulý rok som ho náhodne stretla na vrchole Eiffelovky. Netuším, ako sa to stalo, no len som si užívala výhľad a on ma nechtiac drgol, ospravedlnil sa a potom zistil, že my dvaja sa poznáme. Dala som mu číslo, lebo asi by nedal pokoj a odvtedy sme aspoň v takomto kontakte. Teda on so mnou. Jeho naozaj vo svojom živote nepotrebujem. A druhá správa bola od Martina. Klasicky "Šťastné a veselé Vianoce." Verte, či nie, pokazilo mi to chuť do dňa. Miesto toho, aby som obom odpísala, ma zaskočila jedna vec. Dnes je Silvester. A Martin mi píše k Vianociam. Buď bol taký spitý, že si pomýlil dátum, alebo môjmu mobilu proste hrablo. Ale Maluma tiež nemôže byť tak mimo. Takže máme odpoveď, mám blbý telefón. Alebo len slabý signál. Odhodila som ho čo najďalej a znovu padla hlavou na vankúš. Nejako mám v obľube hádzať mobily. Asi sa musím dať liečiť.

No, Jamie sa odtrepal preč, do zimných krajín, už tam je štyri dni, tak dúfam, že sa niekde nepoláme. No miesto toho, aby bol tu so mnou, tak on sa lyžuje a ja sa nudím. Naozaj už neviem, čo robiť, stále spím, no starká ma prišla vytiahnuť z postele, vraj, že na dnešok už mám dosť zásob. Vzhľadom k tomu, že dnes som hore minimálne do polnoci, ma mohla nechať dlhšie. Ja by som rada ešte potiahla, pretože som do noci hľadala mojich stratených kamarátov z tejto ulice. Jediná, s ktorou som ešte v kontakte, je Emma a tak som jej napísala, či máme možnosť sa stretnúť a či nevie, ako sú na tom ďalší ľudia. Owen a Ava by tu vraj mali ešte bývať, lebo študujú a tak či tak by mali prísť k rodičom na Silvestra, Connor so sestrou sa odsťahovali a jediný, kto by tu ešte mal byť, je Sebastian. No je smutné, že ja 2.1. odchádzam domov. Takže sa stretnem len s Emmou a ostatným dám vedieť nabudúce, pretože teraz by mi už bolo za nimi aj smutno. Alebo im dám vedieť na nový rok a možno zájdeme na pizzu. To ešte neviem.

"A preto sa ma všetci pýtajú, ako mi to ide v láske. A ja vtedy odvrátim zrak a stíšim hlas, pretože nikto nevie, že som prekliata. Vždy mi zlomili srdce. A hoci som ja tá dobrá, oni uprednostňujú zradcu." - "Anette, čo si to spievaš?" Zdvihol zrak od novín starký a skúmavo si ma prezrel. "Ale nič, len pesničku, ktorú má kamarátka." Myslela som tým Becky. Nerada si to priznávam, no chýbajú mi. Všetci do jedného. Najviac Anabelle. Keď ju raz stretnem, asi ju zaplavím toľkými informáciami, že bude v tom mať guláš. No je strašné byť ticho a topiť sa vo vlastných myšlienkach, keď nikto z rodiny nechce o ňom ani len počuť. Lebo vedia, že mi ublížil. No nevedia, že aj ja som ublížila jemu. "A prečo práve túto?" Nadvihol obočie a prevŕtaval sa mi mysľou. To bolo nepríjemné. "Ehm.. včera som mala vážnu debatu s Kate." Nadhodila som a starkého to veľmi zaujalo a tak ma vyzval, nech mu poviem viac. "Povedala mi, že mám na neho zabudnúť. Načisto. Totálne. Navždy. Keď to bude už veľmi zlé, povedať mu, že stále žijem na tejto planéte, aby ma netrápilo svedomie, ale inak sa nespoliehať na to, že on čaká na niekoho zo záhrobia." Prečo som sa takto rozhovorila. Možno už to vážne potrebujem zo seba dostať. A u starkého mám istotu, že to nikomu nepovie. "No, Kate mala pravdu. Podľa mňa to nikam nevedie. A pozri sa okolo, mohla by si mať každého, tak prečo čakáš práve na neho?" - "Lebo... ja už ani neviem." Sklopila som zrak a zranene si sadla na stoličku. "Ľúbiš ho?" Prstom mi podvihol bradu a donútil ma pozrieť mu do očí. "Ja neviem. Dva roky som s ním nebola." Ja som vážne odpovedala, že neviem? "A čo ak si len nahováraš, že ho chceš, no popri tom máš toho pravého priamo pod nosom?" Čo odpovedať? Mám mu odporovať alebo uznať, že má pravdu? "Nie. Ja Jamieho nechcem." - "Ja nevravím, že je to Jamie. Chcem len aby si nebola zaslepená myšlienkou, že on čaká na teba." Stisol mi ruku, keď videl, že prvá slza sa mi skotúľala po líci. "Ale je to ťažké, keď..." Keď... "Ja viem, zlatíčko. Ale si dospelá a nesmieš veriť na rozprávky." Pohladil ma po líci. Nesmiem veriť na rozprávky. Ani na osud. Smiem veriť len v samú seba a v to, čo je skutočné.