Dangerous World

13. Neverím v lásku

Abraham 

"A-ako to myslíš, že si ju stretol? Kedy?" Môj mozog skrátka nechce prijať, že ona... čo? Proste nie, ja už som sa s ňou rozlúčil, ako to... "Juan, môžeš na slovíčko?" Zavolal ho León a naozaj by som v tej chvíli povedal, že stačí len kúsok a vybuchne od nervov. Neviem, či bol skutočne naštvaný, ale vyzeral tak. "Počkaj, len.." - "Nie. Teraz." Medzi nami zrazu začalo byť dusno. Juan sa na neho otočil s trochu zmäteným výrazom v tvári a León sa tváril stále rovnako. "Noo, dobre." Tak sa teda poslušne zdvihol zo stoličky a šiel za Leónom. A ja som zostal nechápavo sedieť za barom a premýšľať o tom, čo mi teraz povedal. Ako je to možné, že ju prednedávnom stretol? Kde by ju mohol stretnúť? Nie.. určite si zo mňa strieľa. Alebo sa mu to len zdalo. Alebo si ju pomýlil. Ale dopekla, ako je možné, že on ju stretne a ja nie? Ako je... počkať.  Čo ak mi naozaj nebola súdená? Čo ak ju práve preto stretol on a nie ja? Ak vôbec.  Dobre,  musím nad týmto prestať rozmýšľať, lebo mi vybuchne hlava. Pokiaľ neuvidím, neuverím. "Prepáč, som späť." Juan znovu obsadil miesto vedľa mňa, no nevyzeral nejak nabudený. Skôr zronený. "S tebou som ešte nedohovoril. Kde si ju stretol?" Naklonil som sa k nemu a som odhodlaný dostať z neho akúkoľvek informáciu. "Nie, Abe. Nestretol. Naozaj som si ju asi len s niekým pomýlil. Sorry, fakt. Je mi to ľúto." Ah. Takže naozaj je stratená. Už som sa začal báť, pretože teraz, keď sa mi znovu rysuje možný vzťah, by som bol nerád nemilo prekvapený. "Poď si ešte zahrať, naozaj sa som ťa nechcel takto zmiasť." Potľapkal ma po chrbte. Tak som to vzdal a šiel si dať ešte pár hier a nakoniec som aj niekoľkokrát vyhral. Po zvyšok večera som však nevedel vytriasť z hlavy nejaké otravné myšlienky. Asi ich po polnoci utopím v alkohole.

Atmosféra sa časom úplne uvoľnila a s ňou aj ja, za čo som rád. "Dobrý večer." Zapišťal mi niekto do ucha a obesil sa mi okolo krku. Pozrel som sa za seba, že kto tam a kde sa síce vzala, to neviem, ale bola pri mne Linda. "Ahoj. Ty nie si v Seville?" Tak pre informáciu, bývajú tam jej rodičia a ona tam mala byť s nimi. "Hej, bola som, ale dostala som pozvánku na Silvestrovskú párty. Už si spieval? Vraj tu má byť karaoke." Teda, takú komunikatívnu som ju pri mne ešte nevidel. "Linda, párty je v klube, to len my sme sa odplazili sem, lebo nás tam bolo veľa." Ale ako tak pozerám, aj tu je už dosť ľudí. "To máš pravdu, ale všetci sa odpratali sem. Takže? Ideš si so mnou zaspievať?" Počul som dobre? "Ty si chceš so mnou zaspievať?" Zaškúlil som na ňu. Toto sa mi nejako nezdá. "Áno." Odhodlane prikývla a usmievala sa na mňa ako slniečko na hnoji. "Ty si pila?" Síce sa to javí ako dobrý nápad, ale Linda spievať nevie. Ako hudobník si to môžem dovoliť povedať. Linde to naozaj nejde, mala by radšej zostať pred fotoaparátom. "Ale no ták, nie veľmi. No poď." Poťahala ma za ruku a ani som sa nenazdal a už som bol na malej podeste, kde práve svoje číslo odprezentovali už ani neviem kto, lebo som ich nestihol zaregistrovať. "Nie, ja nemôžem." Zoskočil som z podesty a nechal ju tam samú. "Poď so mnou, prosím." Nie, ja sa nebudem strápňovať, keď mám v sebe alkohol. Som absolútne nesústredený a môj spev by znel ako škrekot hladujúcich orangutanov. "Ty si nevypila toho toľko ako ja." Žmurkol som na ňu a už viac nemala čas sa so mnou dohadovať, lebo jej pustili pesničku. True Disaster. Karaoke na našich oslavách má jednu nevýhodu - všetci sa na vás sústreďujú. A inak to nebolo ani v jej prípade. Teda, hanbím sa za ňu, ale ešte neotvorila ústa. Aspoň že vyzerá dobre. "Krásavci, ktorí ma učili veci, ktoré som ja predtým nevedela, nemajú tie veci, ktoré ja potrebujem, ale vlastne ani nevedia, že ich nemajú. Ty máš lepšie veci, oheň, a ja nedokážem skrývať moje pocity..." Hej no, to som zistil už v Miami. "Na to si ju nahovoril ty?" Ozvala sa pri mojom uchu Becky. "Ja ... no... nie. Ona sama šla. A chcela, aby som šiel s ňou." Obránil som sa a Becky sa tvárila... no tlieskala do rytmu, ako to robili všetci, ale nijak nedávala najavo emócie. Nesmiala sa, no ani som nevidel, že by mala z toho zimomriavky. "Mohol si ísť s ňou, nejako by si jej to zachránil. Pekná je, ale veľmi obdarovaná talentom nie je." Zacerila sa. "Nie, ja som pod vplyvom teraz." A možno ani veľmi nie. "Artikulovať vieš, takže ďalšiu ideš so mnou." No, čo mám robiť. Nadvihol som jedno obočie, ale inak som nepohol ani jedinou molekulou na tvári. "Som pod papučou." Becky na moje myšlienkove pochody nezareagovala nijak inak, ako úsmevom a vtisla mi pusu na líce. Razom som vytriezvel. "Hej, ten je môj." Zachechtala sa Linda, keď dospievala. "Ja ti ho kľudne nechám." Becky sa len pousmiala a ja som schytal tiež jeden bozk od Lindy. Ježiš, kam som sa to zas dostal. "Poď." Pocítil som Beckynu ruku na tej mojej a bez žiadneho násilia ma dostala na podestu. "Ale ja neviem text." Vedel som, ktorú chce spievať, lebo prišiel aj Danny a oni dvaja majú spolu tuším len jednu pesničku. "Myslíš, že načo sú tu tie obrazovky?" Aha, tak aj už som dlho na karaoke nebol. "Začínaš." Žmurkla na mňa a Danny ma povzbudil pohľadom. Tak som sa pozrel na obrazovku a začal čítať text: "A v mojom príbehu vždy prehráva ten dobrý, ktorý dáva svoj život za znamenie, ktoré vraví, že jej srdce je úprimné. Ktoré vraví, že ona nikdy neprehrá. Jedným z nich som ja." Konečne som si nejak tak uvedomil, o čom sa tam vlastne spieva. Znie mi to ako rozprávka. "A preto sa ma všetci pýtajú, ako mi to ide v láske. A ja vtedy odvrátim zrak a stíšim hlas, pretože nikto nevie, že som prekliaty. Vždy mi zlomili srdce. A hoci som ja ten dobrý, oni uprednostňujú zradcu." Nikdy som si to nevšímal, ale tie niektoré pesničky majú dosť pravdu. Nevravím, že je to zrovna moja situácia, ale takýmito jednoduchými slovami sa dá vystihnúť realita. "A preto neverím v lásku. Vždy ti zlomí srdce, ukradne ti šťastie." Ani už nevnímam, kedy spievam ja. Ide to akosi samo. Pohľadom som zablúdil k Linde. Pozerala sa na mňa. Zranene. Len dúfam, že si nemyslí, že tá pieseň patrí jej, lebo to by ma fakt mrzelo. Radšej som odvrátil zrak a počkal do konca pesničky.