Dangerous World

81. Buď šťastná

Opäť poprosím prečítať AP.

Anette

Ráno som sa zobudila na tichý šum mora, v Abeho náručí. Večer sme prežili v pochmúrnom duchu. Tešila som sa z dovolenky, z jeho prítomnosti, z krásneho západu slnka, no cítila som veľkú prázdnotu a stratu vo svojom vnútri. Od vyčerpania som zaspala a očividne to Abemu nevadilo. Som mu vďačná za včerajšok, pretože hoci som z toho smutná, cítim v sebe akýsi pokoj. Toby tu s nami nie je, ale má sa dobre. Malý anjelik.

Pretrela som si ospalé oči a ruka mi hneď spadla naspäť na Abeho spokojne odfukujúcu hruď. Nechcem ho budiť, no viem, že keď sa pohnem, tak sa zobudí. A mne treba hrozne cikať. Nuž, asi to budem musieť vydržať. Vykrútila som si ruku až na nočný stolík, sama neviem, ako sa mi to podarilo, nahmatala som mobil a zabavila sa obrázkami na sociálnych sieťach. Ja viem, som hlúpa, že si ešte nepospím, ale skúste opäť zaspať, keď vám mechúr zviera neznesiteľná túžba vypustiť ho. Abe sa na moje šťastie začal pomaly prebúdzať a keď som cítila, že jeho ruka okolo môjho pása povolila, trielila som do kúpeľne, akoby ma vypustili z klietky po týždňovom pobyte. Za sebou som počula len tiché "Anette?" ale nevšímala som si to. Dostala som sa na trón môjho spasenia a to bol môj cieľ na dnešný deň. Spokojne som sa vrátila do postele a usmiala sa na môjho najmilovanejšieho, vliezla za ním pod prikrývku a vtisla mu božtek. "Dobré ránko." Zahľadela som sa mu do očí a on mne, celý svet sa mi na chvíľu zastavil. "Dobré ránko princeznej." Opätoval mi úsmev a aj bozk. "Kam si bežala?" Spýtal sa ma zmätene. Prečo som len dúfala v to, že za tých tridsať sekúnd na to zabudol? "Ále, len niečo vybaviť." Mávla som rukou. "Zvracala si? Je ti zle?" Ježkove uši, len nech nestresuje. "Nie nie, nemaj strach." Usmiala som sa a pritisla sa k nemu. "Čo si aká prítulná?" Nie, že by mu to vadilo, predsa si ma pritisol ešte tesnejšie. "Je mi s tebou dobre." Zapriadla som a uložila sa na jeho hrudi, čo mi dlho nevydržalo. "Poď sem." Chytil ma pod bradou a moju tvár si nasmeroval k svojej. Začal ma bozkávať a rukami blúdiť po mojom tele. Musím priznať, že sme spolu dlho neboli osamote. Chýba mi po všetkých stránkach, aj po tých intímnych. No nič, je čas vypnúť kameru.

Ležala som v posteli vyčerpaná z nádherného milovania, keď mi zazvonil telefón. Neochotne som ho zodvihla bez toho, aby som sa pozrela, kto to je. Nech je to kto chce, aj samotný prezident, nie som zrovna nadšená, že ma ruší, nebodaj bude odo mňa chcieť, aby som sa vzdialila od neho. Dobre, teraz aj tak nie je pri mne, ale vieme všetci, ako to myslím. "Haló?" - "Anette? Si so svojou drahou polovičkou?" Na druhej strane sa ozvala Danka. Jasné, mali sme ranný pozdrav slnku. O pol dvanástej ho už asi nestíham. "Áno, áno, nemusíš sa o mňa báť. Som živá a zdravá." A šťastná. "To som rada. Tréner sa na teba pýtal, ale povedali sme mu, čo je vo veci. Zapísala som ťa na hodiny tanca, dnes o ôsmej ideme na to, tešíš sa?" Začvirikala mi do telefónu. "No to si píš. Ak neprídem do siedmej na izbu, volaj mi. Baj báj." Prevalila som sa na brucho a mobil hodila na zem. Abe odišiel niečo vybaviť s Leónom, tak som sa zatiaľ hrabala v ponuke, vyberala obed, cocktaily a niečo, čo by sme mohli robiť po jedle. No, ponuku tu nemajú až tak širokú, vo väčšine jedál figurujú krevety. Ale tie mám rada a aj Abe, preto nemám problém objednať čokoľvek. Neviem prečo, ale mám momentálne taký apetít, že by som zjedla aj slona. "Oddýchnutá?" Začula som jemný hlások tesne pri mojom uchu. "Viac než to." Otočila som sa k nemu. Bol nado mnou, zapieral sa rukami o posteľ a opäť sme k sebe boli tvárou k tvári. "Milujem ťa, život môj." Pobozkal ma na nos a odrazil sa od postele. "Na dnes som nám vymyslel program." Spojil končeky prstov a pozrel na mňa. "Počúvam." Som úplne nesústredená, ale pokúsim sa ho počúvať. "Abeho pošleme preč a budeme sa plaviť lagúnou osamote." Nado mnou sa zjavil León, až som sa ho zľakla, vyskočila som z postele a buchli sme si o seba hlavy. Au. "Prečo máš hlavu tam, kde ju nemáš mať?" Hneď som ho zhukala, za čo som si vyslúžila zranený pohľad. "Ešte len som prišiel a už si zlá." Odutý výraz mu na charizme vôbec neubral. "Prepáč, prepáč, nechcela som." Utešila som ho, Abe sa na nás len zabával. "Nechcete sa vziať?" Opýtal sa nás sledujúc naše divadielko. Cítim tu náznak žiarlivosti? Nie, to by sa tváril inak. "A vieš čo, aj by som ju prijal. Ďakujem." León ma objal a ignoroval Abeho nenávistný pohľad. "No hej hej hej, počkaj, na tom sme sa nedohodli." To už nenechal len tak a odtrhol nás od seba, vzal ma do náručia a obranne si ma pritisol. V Leónovom náručí mi bolo dobre, ale v Abeho mi je ešte lepšie.