Tri priania

Kapitola 1.

Bola to zrada. Naozajstná zrada. A pritom to začalo nevinne. Bol január a ja som mala 18 rokov, keď som šla ako každý večer nakŕmiť naše mačky, ktoré bývali v prízemnej pivnici pod naším domom. Čupela som nad troma prázdnymi miskami, okolo nôh sa mi obtierali 2 čiernobiele mačky a jeden kocúr, keď zrazu do obrovských sklenených dverí, ktoré rozdeľovali teplé vnútro od studeného vonkajška, udreli dvoje silné, zakrvavené ruky. Skríkla som od strachu, spadla na zadok a odšuchtala sa až k stene. Vyjavene som pozerala na sklo. Nešťastná náhoda dala, že som bola doma sama. Keby práve vtedy dobehli rodičia, alebo brat aj so psom, nedovolili by mi vziať toho cudzinca dovnútra. Zavolali by políciu, sanitku, hocikoho.

Pomaly som vstala a opatrne prešla k dverám. Keď som ich otvorila, na zemi ležal človek. Bol to muž, vysoký, vypracovaný a celý od krvi. Čupla som si k nemu, srdce mi bilo tak rýchlo a hlasno, že to musel počuť snáď každý.

„Pomôžem vám?" pomaly som sa spýtala. Muž sa s ťažkosťami otočil ku mne a prikývol. Pomohla som mu vstať a prešli sme do pivnice, v ktorej, okrem mačiek, bol aj starý gauč. Tam som ho nejakým zázrakom zvalila.

„Zostaňte tu, zavolám pomoc." povedala som mu a chystala sa ísť od neho preč.

„Nikoho nevolaj, prosím." chrapčavo povedal.

„Ale musíte ísť do nemocnice!" naliehavo som povedala.

„Nie!" skríkol po mne až som sa zľakla.

„Nemôžete tu zostať." argumentovala som.

„Nikoho nevolaj." vydýchol a zaspal alebo čo. Neumrel, dýchal. Bezbranne som stála nad ním aj so škatuľou od mlieka a premýšľala, čo spraviť. Vrátila som sa do domu aj s lekárničkou a antibakteriálnymi obrúskami. Opatrne som ho dala ležať a prezrela si ho. Krvavá tvár aj ruky. Zločinec alebo obeť? Hánky mal doráňané, takže sa zrejme s niekým pobil. Rana na líci a rozťatá spodná pera. No potom som uvidela aj dve diery v tričku. Akoby od noža... Trochu som odsunula lem látky. Naozaj bol dobodaný. A tak som začala robiť to, čo mi šlo celý život najlepšie. Starať sa. Zatvorila som oči a sústredila sa tak, ako už mnohokrát predtým. Nakoniec mi to ale nedalo a záchranku som naozaj zavolala, pretože týpek vyzeral, že každú chvíľu umrie. Predsa len, americké filmy ma naučili, že práve horory začínajú dobrý skutkom. Keby som tak vedela, že ani toto nepomôže, možno by som ho nechala vykrvácať na gauči. Páni záchranári mi povedali, aby som ich čakala pred bránkou, aby trafili. Len čo nám pri dvore zaparkovalo ich auto, navigovala som ich. Spiaceho cudzinca naložili na nosidlá a odišli s ním. Jeden zo záchranárov sa ma ešte spýtal na jeho meno, no ja som nemala ani najmenšie tušenie, akoby sa mohol volať. Ďalšie ráno mi volala mama. Vraj sa od nejakej tetky z dediny dozvedela, že u nás bola sanitka. Tak som jej vysvetlila, aby sa nebála, že ja aj brat sme v poriadku, iba som mala v noci zaujímavú návštevu. Spolu s tatkom si totižto spravili romantický týždeň, vzali si voľno a šli do kúpeľov. Mňa zavesili na krk bratovi, ale skôr je to naopak.

Nasledujúce ráno som aj tak musela ísť miesto školy, na políciu vypovedať.

„Naozaj sa s ním nepoznáte? Ani ste ho nikdy nevideli?" spýtal sa ma mladý policajt s okuliarmi na nose. Odkedy sama nosím okuliare, ľudia s podobným hendikepom mi sú omnoho sympatickejší.

„Nikdy som ho nevidela."

„Ako je teda možné, že prišiel práve k vám?" spýtal sa jeho starší kolega a odpil si z kávového hrnčeka.

„Možno preto, lebo sa u nás svietilo." mykla som plecami.

Staršiemu policajtovi sa to nepozdávalo. V ryšavých vlasoch mal už pár šedivých prívlastkov a na čele sa mu spravili vrásky.