Tri priania

Kapitola 86.

"Chcem, aby sme to dokončili." vyjachtala som, keď som sa na chvíľku upokojila.

"A ja nechcem, aby si to urobila nasilu." oponoval mi, no jemný stisk nepovolil. Jeho srdce upokojujúco bilo a pre mňa nebolo v tom momente krajšieho zvuku.
"Lenže...Ja takto ďalej nemôžem. Stále ma ovláda a pokiaľ sa toho posratého puta nezbavím, bude mi kaziť všetko krásne, čo prežívam." zhlboka som sa nadýchla jeho vône. Na chvíľu sa odo mňa odtiahol a vážne na mňa pozrel.

"Naozaj to chceš?"

Prikývla som.

"Dobre. Ale keby si si to náhodou rozmyslela,"

"Nerozmyslím."

Karhavo na mňa pozrel.

"Alebo by ti bolo čokoľvek nepríjemné, stačí jedno slovo."

"Áno, pane." zagúľala som očami. Modrá niť bola stále napnutá no nádej, že sa jej zbavím, ju dokázala z časti utíšiť.

"Povedz to ešte raz." požiadal a pomaly sa odo mňa odsunul. Trvalo sekundu, kým som si uvedomila, čo po mne chce. Dal sa opäť nado mňa a mne z pohľadu na jeho svalnaté telo rozprúdilo novú krv.

"Áno, pane." dodala som tomu trochu hlbšieho podtónu.

"Za toto skončím v pekle." zaúpel a jedným pohybom som prišla o posledné oblečenie.

"Obsadím ti tam jednu stoličku. Alebo radšej stolček?" podpichovala som.

Chtivo sa zmocnil mojich pier a roztancoval aj môj jazyk. Všetky pocity, ktoré vo mne budil boli pre mňa nové a ich divokosť mi prebúdzala ešte divokejšie myšlienky a nápady. Kto by to povedal, že vo mne niečo také vôbec je? Tristan sa snažil zamestnať ma perami, no keď do mňa prenikol, celým telom mi šibol bolestný kŕč.

Niečo je zle, niečo je strašne zle!- kričala akási moja časť no ja som vedela čo presne je zle. Celá som zle. Zaťala som ruky do pästí a bolestne privrela oči. Snažil sa, bol jemný a každý jeho pohyb bol precítený. No predsa to bolelo. Viac, než som si zaslúžila.

"V poriadku?" opýtal sa, keď si uvedomil, že nespolupracujem perami. Prikývla som a snažila sa potlačiť slzy no nešlo to. Hlava sa rozhodla protestovať a zrazu sa ma zmocnil pocit obrovského strachu. No ja som nemala dôvod sa báť, tak prečo to cítim? Modrá niť sa neustále napínala a uvoľňovala, dokonca som mala pocit, akoby za ňu niekto na druhej strane ťahal. No raz potiahol moc a spolu s tým všetkým struna proste praskla. Strhla som sa, keď som začula zúfalý, bezradný výkrik. Keď som však opäť precitla v realite došlo mi, že okrem Tristana a mňa tu nemá kto kričať. Pravdepodobne si to moja hlava iba vymyslela, aby nejako kompenzovala bolesť vyrážajúcu z podbruška.

A potom...Ticho. Celá moja myseľ bola iba pre mňa. Po modrej nitke ani stopy.

"Je to preč." s úľavou som vydýchla a uvoľnila tak celé telo.

"No...Nie tak celkom." povedal Tristan a otrčil mi moje vlastné zápästie. Obaja sme sledovali, ako sa mi na pokožke medzi jazvami po náramkoch zjavil obrázok ľalie. Na moment to pálilo a z bielej ľalie bola pavúčia. To je všetko? Toto je môj trest za porušenie najvyššej kliatby? Vznešené označenie, že som podviedla?

"Ďakujem." vydýchla som pokojne a pritiahla sa k nemu, aby som ho pobozkala.

"Kedykoľvek." uškrnul sa a pomaličky pokračoval tam, kde skončil.

Celý deň sme strávili v posteli. Absolútne mi to nevadilo. Ležali sme oproti sebe a Tristan sa rozhodol, že každú jazvu na zápästiach prekryje bozkami. Najviac sa sústredil na tie, ktoré mi zostali po náramkoch.