Tri priania

Kapitola 91.

Túto časť by som chcela venovať dievčatám @LenLenci a @lilka158, za to, že ma stále podporujete v tvorbe :) Ďakujem <3 

Do Verduny sme prišli hneď po raňajkách. Na to, ako krásne bolo v horách, tu začínala jar a sneh sa pomaly topil. Blato a polozamrznutá konzistencia vody fŕkali pri každom kroku.

"Vôbec mi to tu nechýbalo." zahundrala som podráždene. Tristan sa zasmial a pobozkal ma na spánok.

"Vyriešime čo treba a zdrhneme, dobre?" šibalsky na mňa pozrel. Bez váhania som prikývla a poobzerala sa. Boli sme na opačnej strane, než bola zvarňa, tož pri kúpeľniach. Striaslo ma pri spomienke, čo sa tam naposledy stalo.

"Musím zájsť za Mateusom, stretneme sa na zasadnutí." oznámil mi Tristan a vtisol mi bozk na čelo.

"Uhm, dobre." nepýtala som sa, kto je Mateus.

"Nie, že sa niekam zatúlaš." podpichoval. Zagúľala som očami a namierila si to do zvarne, dúfajúc, že pre verdunčanov zostanem neviditeľná. Kým som okľukou prešla okolo námestia, premýšľala som. Čo teraz? Vrátila som sa do Verduny ako slobodná, bez kontroly. Ako naložím so životom teraz? Asi by bolo fajn poznať plány vedúcich. A potom sa uvidí.

"Aneta!" okríkla ma Neresy. Hadia žena bola pri mne takmer okamžite. Od zvarne ma delilo pár metrov, fakt! Nič jej neunikne...

"Ahoj." pozdravila som ju a otočila sa k nej.

"Si v poriadku? Počula som, čo sa stalo." premerala si ma hadími očami zhora nadol.

"Hej, hej, už je to fajn." povedala som jej a trochu sa ošívala. Nechcelo sa mi s ňou moc rozprávať. Vedela som, že čokoľvek jej poviem, dozvie sa to celá dedina. Neresy bola taký... Šupinatý Ayden. Vedela o všetkom, čo sa tu stalo.

"Barbari vraj o tri dni odchádzajú. Ideš s nimi?" vyzvedala.

Zaseklo mi kolieska. Aj som zabudla, že chalani tu neplánovali zostať.

"Asi-asi nie. Ešte neviem. Podľa situácie." vyjachtala som. Musím ísť za nimi...

"Dobre. Ešte sa stretneme." rozlúčili sme sa a ja som vpálila ako raketa do zvarne. Na moje počudovanie sa tam pracovalo. Hoci nie na veľkých mašinách, barbari si čosi chystali, zrejme na odchod. Nevedela som podľa zvukov rozlúštiť, čo to majstrujú.

"Ahojte." pozdravila som opatrne v chodbe a čakala. Utíchla mašinka v strojni C a na chodbu vykukol Dante. Monterky mal špinavé, celý bol ufúľaný od čohosi čierneho no nebránilo mu to dobehnúť ku mne a ťuknúť si čelom o to moje.

"Tem!" natešene zvolal a odstúpil o krok "Ako ti je?" opýtal sa zdvihol mi ruky, aby si ma obzrel.

"Už dobre." usmiala som sa uvoľnene. Jeho príjemný úsmev a úprimná starosť mi pomohli sa trochu uvoľniť.

"Ale, ale, ale...Koho nám to okrídlence doniesli." s rýpavým úškrnom k nám prišiel Torben. Tiež mal monterky, no nebol taký zafúľaný ako Dante. Iba ruky mal zapráskané od čohosi čierneho.

"Áno, aj ty si mi chýbal." povedala som s rovnakou iróniou.

"Vyzeráš dobre." hrdo vyhlásil Torben a tiež si ma obzeral. Hľadal mi v tvári akýkoľvek náznak klamstva, že by som zatĺkala niečo o mojom zdraví.

"Je mi dobre." uistila som ho. Po chvíľke utíchla aj tretia a štvrtá mašina a privítali ma aj Oberon s Artisom. Dali si pauzu a hromadne sme sa presunuli do kuchyne.

"Vraj za pár dní idete preč." načrtla som tému. Oberon medzi tým vybral malé sklenené poháre a pred každého jeden postavil. Potom sa usadil za vrch stola. Dante sedel oproti mne, Artis vedľa neho a Torben vedľa mňa.