Tri priania

Kapitola 19.

„Ďakujem!" nadšene som zvýskla.

„Na oplátku by ste sa mohli trochu zodpovednejšie pripravovať na hodiny." zahundral.

„Budem sa snažiť." sľúbila som mu. Už aby bolo po hodine a ja by som si mohla pozrieť obsah tej knihy. Môj mesačný kameň bol dobre skrytý. Myslím, že nikto by ho nehľadal v kvetináči. Bála som sa totižto, že nie som jediná, kto o tých troch prianiach vie. A teda by bolo jednoduché ho ukradnúť a priania si nechať pre seba. A kvetináč je hovadsky ťažký, takže nehrozí, že by s ním niekto manipuloval. Hodina ubehla chvalabohu rýchlo. Dve hodiny, prestávka a prišla Sarková.

„Dnes by som vás chcela naučiť, ako nájsť stopy." vyhlásila.

Prekvapene som na ňu pozrela.

„Viete energie prenášať, vytvárať, brať, ale neviete ich ešte nájsť. Každý máme nejakú energiu. Niekto jej má tak moc, že ju je vidno skrze auru. A tieto aury aj energie vedia nechávať stopy. Na nábytku, na oblečení. Určite to poznáte. Keď máte na sebe oblečenie po niekom, koho máte rada alebo si ľahnete do čerstvo vypratých perín. Energia, ktorá vás celé dni pred spaním ťažila, sa praním vytratila a vám sa lepšie spí."

Dávalo to zmysel. Aspoň mne.

„Dohodla som sa aj s vašimi dámami, aby mi prišli pomôcť. Nech to máte pestrejšie." Ani nedopovedala, na dverách sa ozvalo klopkanie. Aireen aj Dinita vošli dnu s výrazom, že ani jedna poriadne nevedela, čo očakávať. Sarková vzala vankúš z mojej postele a povedala mi, aby som sa nepozerala. Ona ho potom dala jednej z nich, vzala si ho späť a ja som mala zistiť, ktorá ho držala posledná. Vzala som ho do ruky. Studený vankúš, čo mám akože z neho zistiť?

„Oči, slečna." komandovala Sarková. No jasné. Ľavou rukou som si prikryla oči a pravou držala vankúš. A zrazu, absolútne netuším ako, som sa skrz ruku pozerala na vankúš. Videla som farby ale také...iné. Vankúš som zachytila lakťom a vystrela ruku. Dinitina energia bola taká... jemná, zatiaľ čo Aireenina bola taká...prudká. Mala silné farby. Na vankúši som však cítila Sarkovú, mňa a Aireen.

„Držala ho Aireen?" spýtala som sa.

„Výborne slečna. Ešte raz to skúsime. Teraz musíte vnímať viac, pretože na vankúši zostane aj Aireenina stopa. Preto treba zistiť, ktorá zo stôp je najintenzívnejšia."

Nešlo to. Pretože čím viac som sa snažila, tým viac mi to to želiezko komplikovalo.

„Nevadí slečna. Aj toto je pokrok." Ďalej som trénovala tradičné oživovanie zrezaných kvetov, poprípade zhmotnenie energie. Konečne sa mi podarilo dať to do tvaru gule. Doteraz to vždy bývali iba akési iskričky alebo trblietavý žltý prach ale dnes... Som bola na seba hrdá.

Hodina skončila pred jednou. Na obed som ani nepomyslela. Netrvalo dlho a na dvere mi zaklopal Jorik.

„Kam pôjdeme?" Natešene som sa ho spýtala. Jorik si ma premeral.

„V tomto ti bude teplo." poznamenal.

„Bohužiaľ mi etiketa nedovoľuje nosiť iné." odsekla som mu s vážnosťou. Jorik zdvihol jedno obočie a otvoril mi skriňu.

„Jasné, poslúž si." zagúľala som očami.

„V tomto to vydržíš." vytiahol odtiaľ nočnú košeľu, ktorá sa veľmi podobala na plážové šaty.

„Nechcem nič hovoriť ale v tom chodím spávať."

Jorik si nad mojou poznámkou povzdychol.

„Veľkosť a farba?" položil otázku.

„36 a hocijaká len nie oranžová alebo šedá." odpovedala som a Jorik zmizol. Vyjavene som pozerala na miesto, kde pred chvíľou stál. Netrvalo dlho, možno nejakých 5 minút a zjavil sa tam zas. Aj so šatami z úplne ľahučkej látky, boli biele a mali na sebe pokreslené harmančekové kvety. Mohli byť tesne nad kolená a na ramienka.