Tri priania

Kapitola 76.

Veci som mala rozhádzané krížom, krážom a niektoré kúsky oblečenia boli povešané na blízkych stromoch.

"Na!" zjavila sa pri mne Neresy a postrhala niektoré veci, ktoré som nedočiahla.

"Ďakujem." vzala som to a odhadovala škody.

"Asi nemáš kde bývať." skonštatovala, na čo som jej venovala sarkastický pohľad.

"Dik. Takto nahlas to znie ešte horšie."

"Iba hovorím." dala ruky do obranného gesta. Porozhliadala som sa vôkol seba a spýtala sa Neresy potvrdzovaciu otázku.

"Fúkalo v noci?"

A ona spontánne odpovedala.

"Nie, vôbec." Až keď to dopovedala si uvedomila smer mojich myšlienok "Myslíš, že to niekto...?"

"Som si tým istá." A mám tušenie, kto by to mohol byť.

Vošla som do hlavného stanu a vyhľadala Noela.

Sedel za stolom a čosi písal. Vyzeral, že sa moc sústredí tak som chvíľu iba tak stála, nech si dopíše a až potom som ho oslovila.

"Čo sa deje? Oh, Aneta, to si ty. Hovor!" vyzval ma a venoval mi plnú pozornosť.

"Spadol mi stan. Takže nejako nemám kde bývať." povedala som a pristúpila k nemu bližšie.

"Spadol ti stan?" opýtal sa ale nevyzeral byť prekvapený "Kedy?"

"Túto noc. Kým som bola v práci." pozorne som na neho hľadela.

"Asi prudký vietor."

"To nebol vietor." oponovala som mu.
"A čo to teda bolo?" oprel sa do stoličky.

"Skôr KTO to bol." založila som si ruky. Myslela som, že Noel ako vodca by mal byť nestranný. No očividne som sa tiež zmýlila.

"Máš dôkaz?" prepichol ma pohľadom. Chápem, že si bráni vlastných no neboli to oni, komu bolo ublížené. Škoda, že mám schopnosť mimo provoz. Technikou slepých by som to veľmi rýchlo zistila.

"Nie ale,"

"Pošlem niekoho, nech ti stan opravia. Nemám teraz nič voľné." opäť sa začal venovať niečomu na stole.

"Kedy?"

"Čo kedy?"

"No kedy tam niekoho pošleš?"

Neviem teda, či mu zrak a receptory na teplo fungujú rovnako ako mne. Vonku je takmer nula, nasnežené a z tých mrakov nad nami asi nebudú padať cukríky.

"Neviem, teraz na to nemám čas. Mohla by si...?" nepriamo ma posielal preč.

"Tak keď na to nemáš čas ty, za kým mám ísť?" opýtala som sa ho mierne podráždene.

"Aneta, poriešim to neskôr, teraz tu mám iné veci. Dôležitejšie."

Bola som fakt šokovaná jeho správaním. Na začiatku na mňa urobilo dojem, že ma zachránil pred Kiariným mečom no teraz som nechápavo pokrútila hlavou a šla do zbúranín svojho stanu.

Napratala som toho čo najviac do ruksaku a obliečok. Prehodila som si to cez plece a hoci som si povedala, že na ten rozheganý matrac v zvarni si ani nesadnem... Bude mi musieť stačiť.

Všetko sa mi takmer podarilo v tichosti. Len čo som si ustlala tú dodziganú posteľ a prezlečená do pracovného sa chystala na misiu, na chodbe oproti mojej miestnostke stál Oberon. Spýtavo na mňa hľadel.