Tri priania

Kapitola 5.

Naozaj to bola zrada. Človek pomôže druhému a ten iný ho pod hrozbou smrti milovaného prinúti odísť niekam preč.

Ak si aj Jorik myslel, že to bude len tak, nebolo. Prebrala som sa v akejsi útulnej izbe, v mäkkej posteli. Cez vysoké okná bolo vidno modrú oblohu, závesy jemne viali a celkovo sa v miestnosti niesol jarný kvetinový vánok. Opatrne som sa posadila.

Kde to ku*va som? Aby toho nebolo málo, oblečenú som mala akúsi bielu nočnú košieľku. Kto na mňa šahal???

V izbe okrem mňa nikto nebol. Vstala som z postele a vykročila k oknu. Vo výhľade som mala nejaké mesto. Strechy boli zo škridiel, nikde žiaden hranatý panelák ani vysvietené obchody a ja som bola veľmi vysoko... Vyzeralo to ako nejaký malý zámok alebo čo. A ďalšia vec, ktorá ma zaskočila... Na október bolo vonku až príliš jarno.

„Slečna, odstúpte preboha od toho okna!" vystrašene sa ozvalo z dverí. Stála tam akási starenka, oblečená v dlhých sivých šatách a s bielou zásterou. Šedivé vlasy mala vo vrkoči, v ktorom mala zapletené kvety. Vyzerala ako z rozprávky... Nejaká dobrá víla sudička. Od okna som odstúpila a premerala si ju.

„Ach, nerobte mi, drahá, takéto starosti hneď z rána." ustarane dodala, zavrela za sebou dvere a podišla bližšie.

„Kto ste?" spýtala som sa nesmelo. „A kde to som?"

„Vaša komorná. A nachádzate sa v Dérii, na panstve Davos."

„Kde?" nerozumela som jej. Kokso, to museli byť silné drogy, keď mám takéto halušky.

„Pán vravel, že ste z iného sveta. Ale nebojte sa, na všetko si tu rýchlo zvyknete. Ten náš nie je tak rozdielny od vášho. Vlastne vôbec. Poďte sa napiť, drahá, pri prechode ste boli dehydrovaná. Musíte piť."

Ako by som počula vlastnú mamu. Ibaže tá sa bála, že si odpálim obličky, táto dáma, alebo ako ju mám nazvať, sa bojí kvôli... čomu?

Starenka mi naliala do skleneného pohára akúsi ružovkastú tekutinu.

„Čo to je?" spýtala som sa. Bola priezračná a voňala sladko.

„Obyčajná voda, s minerálnymi látkami a vitamínmi. Och a mimochodom, ak by ste čokoľvek potrebovali, stačí ma ohlásiť ako Madam Bravetovú, ale vy ma prosím volajte iba Ela. Ak by som nebola v zámku ja, budete mať ešte dve dvorné dámy." začala mi ustielať posteľ.

„A načo mi budú?" spýtala som sa. Ja som fakt nerozumela, že o čo tu vlastne ide.

„Aby ste tu neboli sama, kým pán nebude doma." milo odpovedala „A už to vypite." ukázala na stále plný pohár. Opatrne som privoňala. Zacítila som jahody. Až po chvíli som sa osmelila sa toho napiť. Chutilo to ako perlivá sirupová voda.

„Kde sú moje veci?" spýtala som sa. Nikde v izbe som ich nevidela položené.

„Pán ich dal zničiť, aby sa vám moc necnelo po domove ale ten zelený šál sa mi podarilo pred ním skryť, je to veľmi pekná práca. Máte ho pod vankúšom." vrhla som sa na vankúš a vytiahla spod neho jedinú pamiatku. Pre ujasnenie, Jorik bol iba... Kuriérom? Je tu ešte niekto iný?

„To Jorik zničil moje veci?" nahnevane som sa spýtala. V dlaniach som stískala jemný šál.

„Áno, mladý pán." odpovedala mi. Okej, žiaden iný chuj tu nie je. Iba jeho výsosť Jorik.

„Kde ho nájdem?" spýtala som sa, položila šál opäť pod vankúš a rozhliadla sa.

„Je vo svojom krídle." povedala. Ach, tak on má krídlo.