Tri priania

Kapitola 29.

Zatvorila som sa v izbe a pozrela, čo by som mala za obvyklých podmienok v harmonograme. O jednej by som začínala s Anikánčinou. Potom by som mala sebaobranu a o piatej by som mala mať hodinu so Sarkovou. Nooo a doobeda to vyzeralo na diplomaciu a hodinu biológie s Pavíkom. Aspoň, že som to prespala. Lenže čo teraz? S povzdychom som sa rozhliadla po izbe. A vtedy som ju zbadala. Knihu. Minerály a horniny. Vzala som ju do rúk. Bola ťažšia, než vyzerala na prvý pohľad. Vyzula som balerínky, sadla si do postele a otvorila ju. Nečítala som to rad za radom. Hľadala som jednu jedinú zmienku o mesačnom kameni. Bohužiaľ, nenašla som absolútne nič. Iba samé anorganické zlúčeniny. Tak som zamierila do študovne osobne a čuduj sa svete, stretla som Pavíka. Slušne som ho požiadala o pomoc s tým, že som mu vysvetlila, čo je vo veci. Že ma zaujímajú minerály, z ktorých sa vyrábajú šperky. Viac vedieť nemusí. Spoločnými silami sme našli správnu knihu. A len čo som ju otvorila, samovoľne akoby kúzlom som sa ocitla na stránke s Mesačným kameňom. Tu asi niekto chce, aby som sa to dozvedela...Účinok a význam poznám, chcem vedieť legendy alebo čo. Pavíkovi som sa poďakovala a vykročila na terasu. Tam som si sadla na lavičku a zahĺbila sa do čítania.

Zistila som sa, že mesačný kameň je kvôli jeho čarovnej moci veľmi drahým kameňom. Legenda hovorí, že stačí si presne premyslieť, čo si najviac želám, pošepkať to kameňu a potom kameň hodiť na zem. Alebo nechať ho na tú zem dopadnúť. Podľa slov autora sa odlúpi kúsok a zvyšok si mám opatrovať, lebo nikdy neviem, ktorý čriepok je ten posledný.

Deň ubiehal za dňom a Jorik sa, ako vždy, keď niečo vyvedie, neukázal sám od seba. Je pravda, že len čo sa zjavil v jedálni, vstala som a odišla. I keď, minule ma to mierne mrzelo, lebo na obed boli palacinky. A moja hrdosť ma prinútila odísť, ani som do nich poriadne nezahryzla. To, že som zostala hladná až do večere bola daň zrejme za to, že mám city.

Jorik

Nemal silu na to, aby jej do očí povedal, ako to bolo a prečo to urobil. Že to bolo v záchvate hnevu a zúfalstva. V stave úzkosti a žiarlivosti. Cítil sa ponížene sám pred sebou. Chcel od Anety niečo, čo sám nevedel dať.

Sedel za pracovným stolom a snažil sa sústrediť na zmluvy no nedalo sa. Držal v ruke pero a dlaň sa mu chvela. Aspoň jedno slovo nech dokáže napísať. Nepodarilo sa. Nahnevane vstal a šmaril pero do steny.

"Je všetko v poriadku, pane?" Bez zaklopania vošiel dnu Silas. Jorik na neho pozrel a pokrútil hlavou.

"Všetko je na hovno." povedal a sadol si naspäť na stoličku.

"Davosu sa darí, neviem o ničom." mykol Silas plecami. Jorik pokrútil hlavou.

"Týka sa to slečny, že?" spýtal sa Silas a pomaly kráčal bližšie.

"Cítim sa ako ten najväčší kurevník na svete." zahundral Jorik.

"Pokúsili ste sa to vôbec napraviť?" opýtal sa Silas a zdvihol zo zeme pero.

"Netuším ako, Silas. Kamkoľvek za ňou prídem, odíde odtiaľ. Nedá mi šancu s ňou dýchať jeden vzduch. A vtierať sa jej do izby... To fakt nechcem."

Silas sa zamyslel.

"Ak chcete, môžem vám s tým pomôcť." ponúkol sa. V mysli sa mu črtal nápad.

"Rád by som ale mám pocit, že si to musím...Vyriešiť sám." povzdychol si.

"Ako radca panovníkovi, by som povedal že máte pravdu, vaše problémy, vaše riešenia. Ale ako priateľ priateľovi... Na žiaden problém nie ste sám. Len si musíte nechať pomôcť." usmial sa. Jorik sa na neho pozrel a vystrúhal slabý úsmev tiež.