Tri priania

Kapitola 66.

Prv, než sa pustíte do čítania, by som sa chcela veeeľmi poďakovať všetkým dobrým dušiam, ktoré tento príbeh čítajú, začali čítať alebo si ho priadli do knižnice. Všetko ma to hreje pri srdiečku (a trošku šteklí ego *žmurk *žmurk :D ) a hoci nepridávam kapitoly pravidelne, nie je to preto, že by som nemala chuť a cieľ, len to popri niektorých mojich povinnostiach jednoducho nestíham. A tak kopec scén končí ceruzkou na lístku z MHD alebo  na bločku z Lidla :D. Ale polepším sa a keď budem mať po všetkom, Anetin príbeh konečne prepíšem a dokončím aj ten Elinin a Šimonov. Dúfam... :D 

Tak ...prajem príjemné čítanie :) 

Snažila som sa sústrediť ale tie zvuky sa tak miešali, že som nedokázala rozoznať, čo je čo.

"Nechoď moc nízko. Ešte nie. Zatiaľ len prehliadka, potom skutočný boj." zastavila ma Daja, len čo som sa začala nebezpečne spúšťať nižšie. Tvorila som si malé schodíky a zostupovala nimi, no práve mi dala stopku. "Vysvetlím ti najskôr hierarchiu, ktorá tu vládne. Vzhľadom na to, že to tu do veľkej miery riadi fantázia, dávaj si pozor na to, čo vymyslíš a vytvoríš, jo? Celá Jama je rozdelená na 5 poschodí. Všetko od miery príšer, čo tu žijú. Na prvom, nám najbližšie, sú obyčajné...Ako ich nazvať, strašidlá? Bubáci? Nič hrozné. Zamávaš rukou a rozplynú sa ako dym. Na druhom poschodí sú nočné mory, tam by som si trochu dala pozor ale s trochou kreativity si ich pretvoríš na čosi iné. Občas tu môžeš stretnúť igry, chodia sa sem inšpirovať."

Počúvala som ju ako prváčik prvý deň v škole. Skúsila som však vytvoriť okolo nás ochrannú bublinu a kupodivu to fungovalo. Daja si to všimla a usmiala sa.

"Takto môžme zísť nižšie. Ako dlho dokážeš ochranné kúzlo udržať?" spýtala sa.

"Veľmi dlho." priznala som. Tréningy so Sarkovou mali čosi do seba, bubliny som vedela udržať aj podvedome len neboli také intenzívne, ako za plného sústredenia.

"Pecka. Nie, že by som ťa tu nevedela ochrániť sama len,"

"Ja viem." zastavila som jej habkanie.

"Tak poď." 

Moje schody pretvorila na dlažobný chodník vedúci priamou čiarou dolu. Už po niekoľkých metroch sa na steny mojej ochrannej bubliny začali lepiť slizké tvory s mnohými očami. Ich divný povrch bublal a mnoho očí plávalo krížom krážom. Zbadala som aj chlpaté príšerky so špicatými zubami a hneď niekoľkými rukami.

"Toto fakt vymyslí detská hlava?" neveriacky som sa pýtala. Kde to tie deti berú, keď poznajú len rozprávky a tváre rodičov?

"Nie len tá detská. Divila by si sa, z čoho všetkého majú strach dospelí." ostalo chvíľku ticho. Až teraz som si uvedomila, že nie všetky deti mali detstvo ako ja. A že nie všetci dospelí žijú život ako ja. 

"Každopádne, tretie poschodie patrí hmotným stvoreniam. To bude pôda na tvoje tréningy. Buď však opatrná. Na štvrté poschodie teraz moc nechoď. Väčšina stvor má aj vlastné vedomie a možno schopnosť, pre pokročilých sú dobrým terčom. A na piate poschodie nechoď vôbec. Nie, že by som ti neverila no keď ťa tie tvory stiahnu pod hranicu, bude veľmi obtiažne ťa odtiaľ vytiahnúť."

Spomenula som si, ako som pred pár dňami počula cudzí ženský hlas. Vravel niečo v zmysle, že opäť niekam padám. Bolo možné, že tu niekde ma Mardella držala? Alebo že ona bola tu?

"Odtiaľto Mardella riadila to, čo som videla?" opýtala som sa jej.

"Nie. Pod piatym poschodím je sféra, ktorú voláme Dno alebo Nič." na tvári sa jej zjavil jej typický úškrn. Vedela, že som z toho úplne zmätená.