Tri priania

Kapitola 48.

Tradične venované @LenLenci . Lebo vlastne...Vďaka tebe mám motiváciu stále písať :D

"Doriti, ona hľadá mňa!" vyľakala som sa a zúfalo sa poobzerala, kde sa tak narýchlo skryť. Kiri však reagovala pohotovo. Potiahla ma za ruku k zemi a popri linkách sme prekľučkovali k dverám na opačnej strane. Lenže keď sa zázračne otvoria, Coralin si to všimne. Sakra, niet tu únikovej cesty!

"Kde je slečna?!" nazúrene som počula Coralinin hlas, ako vletela do dverí.

"Nevieme." mykli kuchárky plecami a mala som chuť ich za to všetky vyobjímať.

"Videla som ju sem ísť, tak kde je?" jedovato okríkla. Kiri zamávala na akúsi jej kamarátku a tá k nám pomaly prešla s obrovským vozíkom, asi na obrusy alebo na čo. Nenápadne otvorila dvierka a naznačila mi, aby som sa do prázdneho priestoru nasúkala. Neváhala som ani sekundu, skrčila som šaty do guče a privrela dvierka. Vozík sa pohol a ako sme prešli cez prah, dobre som si tresla hlavu. Šli sme po nejakej rovine a asi po dvoch minútach sa vozík zastavil a Kirina kamarátka mi zaťukala na dvierka. Opatrne som ich otvorila a vyšla von.

"Veď tuto to poznám." usmiala som sa na sklad byliniek. "Ďakujem." vďačne som pozrela na vysokú brunetku. Tá iba mávla rukou a vrátila sa s vozíkom do kuchyne. Vyšla som po schodoch nahor a opatrne vykukla von. Na chodbe nikto nebol.

Len...čo budem teraz robiť? Niekam by som sa mala zašiť. Prešla som chodbami do suterénu a odtiaľ priamo do stajní. Na moje prekvapenie som tam našla relatívne mladé dievčatá, ako sa obliekajú do jazdeckých vystrojí a na niečom sa veselo bavili. Zbadala ma najskôr jedna a úsmev jej zamrzol. Po chvíli nastalo trápne ticho, kým sa asi najstaršia z nich neujala slova.

"Slečna," poklonila sa. Po jej iniciatívnom kroku to zopakovali aj ostatné dievčatá. Bolo ich 6. Viac som nenarátala.

"Môžem ísť s vami?" vyletelo zo mňa bez okolkov.

"Iste." hneď súhlasila, hoci si ma pochybovačne premerala. Dievča oproti mne mohlo mať maximálne o dva roky viac než ja, dlhé blond vlasy mala zapletené vo vrkoči po zadok, rovnako ako všetky ostatné. Praktické...Vlasy by im pri jazdení iba zavadzali. Na kockovaných farebných košeliach mali kožené tmavohnedé vestičky s bielym vzorom po obvode a pri zapínaní. "Nachystám vám koňa." povedala s úklonom a odišla. Moja zbrklá hlava však musela čosi priznať.

"Vlastne...Nechystajte nič. Neviem jazdiť na koňoch. V živote som na tom nesedela."

"Nevadí, slečna." usmiala sa na mňa blondínka "Povediem vášho koňa. Budete iba sedieť. Maia, nachystaj slečne oblečenie. Sierra, ty dones ďalší batoh." Ryšavé asi 15-ročné dievča sa poctivo rozbehlo opačným smerom ako jej plavovlasá kamarátka. "Pôjdete na Hakimovi, toleruje cudzích ľudí." rozprávala, kým sme kráčali popri stajniach. Zastali sme pri takom typickom hnedákovi.

"Ako sa vlastne voláš?" opýtala som sa jej.

"Tameena, slečna." usmiala sa na mňa cez plece. Netrvalo dlho a Maia mi priniesla nohavice s košeľou a primerala mi to.

"Neslečnuj stále. Nie je medzi nami veľký vekový rozdiel." zahundrala som a premerala si ju.

"To síce môže byť pravda, ale slušnosť káže." odbila ma s úsmevom a pohladila Hakima po hlave.

"Volaj ma prosím Aneta. Chcela by som sa aspoň na hodinu cítiť ako 20 ročné dievča, nie storočný majetok arogantného blbca. Oficiálne som to nepovedala." zahundrala som, nad čím sa Tameena zasmiala.

"No dobre teda, budeš na hodinku obyčajné dievča. Takže," kým rozprávala, vyviedla Hakima z boxu a osedlala ho. Medzitým pricupitala asi Sierra aj s ruksakom. Maja mi podala oblečenie. "Choď sa preliecť, potom ťa predstavím ostatným dievčatám."