Tri priania

Kapitola 69.

Pred polnocou sa mi podarilo poupratovať zvarňu B. Najviac práce mi dalo zoškrabkávanie akýchsi kovov z náradia. Šlo to, ibaže veľmi pomaly a rýchlo som si pri tom unavila zápästia. Aby som nezaspala, chodila som pravidelne von. Pár nočných bytostí si užívalo svit mesiaca a kdesi som začula aj iný typ užívania noci. Premyla som si tvár studenou vodou pri prameni, ktorý bol iba kúsok odtiaľ a vrátila sa.

"Fuj." striaslo ma, keď som zbierala zo zeme použité zváračské rukavice. Smrdeli a boli od chlpov, ktoré sa mi lepili na mokré ruky. Rýchlo som to pobrala do kýbla, zarobila si mydlovú vodu a trochu to poprala.

Bola som hore fakt celú noc, kým som všetko dala do poriadku minimálne tak, aby som s tým bola spokojná. Teda no... Hoci boli miestnosti iba dve, dalo to zabrať. Najmä keď bola tma a môj biorežim bol nastavený úplne naopak. Neustále sa mi zívalo a kedykoľvek som sa oprela o stenu, lámalo ma na spánok. Nešťastne som sa oprela o múr v "kuchyni" a rozhodla sa, že toto upracem zajtra.

Zimné slnko sa pomaly začalo šplhať po schodoch dolu. Trochu som sa tým lenivým lúčom potešila. Vrátim sa do stanu a prespím celý deň! Potichu som prešla do mojej miestnostky a vyzliekla sa. Pohľad mi padol na rozheganý matrac. Br, striaslo ma opäť, ani omylom. Obliekla som si nohavice, čo som tu nechala prvýkrát, zabalila sa do kabáta a roztrhané tričko napchala do vačku. Keď som sa chystala na odchod, začula som kroky po schodoch. Skryla som sa za vyvalené dvere a vyslala vlnu. Boli to akési mladé dievčatá. Farbu pokožky som nedokázala touto technikou rozoznať, no z hláv im rástli rohy. Niesli plné vedrá vody a očividne im boli ťažké. Zhlasla som vlastné svetielka a pozorovala to. Dievčat bolo 7, potichu našľapujúc prešli cez zelenú čiaru a zmizli v tme. Počula som len, ako tie kovové vedrá položili a rýchlosťou svetla utekali preč. Mali strach...

Nerieš! Neser sa do toho! Vnútorný hlas som tradične poslúchla a vybrala sa preč. Až keď som bola vonku mi došlo, ako moc unavená som. Ledva som prepletala nohami. Raňajky istotne prespím. A obed pravdepodobne tiež. Nevadí, prežijem to.

Vo Verdune to ešte vo väčšine spalo. Zamrznutá tráva sa nádherne trblietala a nebyť tej, zaspala by som počas chôdze. Studené kvapky vody presiakli cez látku nohavíc a studenili ma na lýtkach.

Znenazdajky som zdvihla hlavu. Ocitla som sa pred stanom v tvare písmena T s plápolajúcim bielym plášťom nad dverami. Opatrne som nakukla dnu. Zvedavosť bola o kúsok silnejšia než únava. Po stranách boli poukladané lôžka a medzi nimi boli stoly s ošetrovateľskými náradiami a potrebami. Oproti mne som uvidela presklenú skriňu s tými najrozličnejšími fľaštičkami a nádobami. No na druhej strane tu bolo aj mnoho sušených bylín a divných výluhov, v ktorých plávalo čosi podozrivé.

Zrazu mi do zorného poľa vošla mladá žena. Vyzerala ako z nejakého indiánskeho kmeňa, dokonca tak bola aj oblečená aj pomaľovaná. Bosými nohami s náramkami na členkoch stále priamo predo mnou a prepaľovala ma pohľadom. Čierne vlasy mala zapletené vo voľnom vrkoči a snedú pokožku mala potetovanú akýmisi červenými symbolmi.

"Ja... Som si zmýlila stany." vyjachtala som prvé klamstvo, čo mi zišlo na um. Prestala žmúriť a nahodila zamyslený výraz. Stále však mlčala. "Nechcela som vás vyrušiť." cúvajúc som chcela odísť ale ona ma potetovanou rukou zastavila. Jej stisk na mojom predlaktí hrial a únava ustupovala. Zrazu sa však na mojej pokožke zjavili akési červené svietivé symboly v tvare špirál a prebehli mi po celom tele. Šteklilo to. Žena oproti mne sa neprestávala skúmavo tváriť. Keď sa špirálky zakrútili pri mojom srdci, kútiky úst sa jej jemne zvlnili do úsmevu. No keď zostúpili nižšie, do podbruška, úsmev zmizol. Cítila som, ako to preniklo hlbšie do tkanív. Bolo to nepríjmené, ako stovky malých ihličiek bubnujúcich o moje vnútro.