Tri priania

Kapitola 85.

"Ešte stále urazená?" nakukol spoza rohu kuchyne s tým svojím lajdáckym úškrnom.

"Nehovor na mňa." stisla som pery. Hoci po studenom otužovaní okamžite nasledovalo teplé ratovanie v pohodlí vane, aj tak som sedela zababušená v posteli a čumela do krbu.

"Ale no tak." doniesol mi ďalší horúci čaj a tentokrát ho obohatil o med. Popoťahovala som dlhými čiernymi rukávmi až ku prstom a nadurdene požmolila lem.

Oblečená som bola v obtiahnutom čiernom tričku s dlhým rukávom, kraťasoch a keďže som nedisponovala nejakou pohodlnou podprsenkou, po prvom kriesení z Mardellinho posadnutia mi zostali tie široké obväzy. Funkciu si plnili spoľahlivo.

"Mlč." zakaždým som od neho odvrátila tvár.

"Ako dlho trvá princeznám, kým sa odurazia?" opýtal sa a čupol si k posteli. Zrejme sa mu tak lepšie sedelo, keďže operadlo stoličky zavadzalo jeho krídlam.

"Večnosť." zafunela som a uistila sa, že pod perinou zvieram ten stredne veľký vankúš.

"Vďaka Matke za moju férsku dlhovekosť. Nerád by som sa pobral na odpočinok s vedomím, že jedna princezná sa kvôli mne neusmieva." stále si vynucoval môj pohľad.

"Čoskoro dostane dôvod na úsmev."

Kým sa spamätal, ovalila som ho vyšívaným vankúšom po hlave, až ho vykotilo dozadu. Prekvapene prižmúril oči a bez varovania sa vrhol na odvetu. No nie vankúšovú.

"Dobre, stačí, veď už sa nehnevám!" pišťala som, keď ma šteklil na rebrách a ja som ho nedokázala odtlačiť preč. Týčil sa nado mnou ako hora, ruky mi držal prekrížené na predlaktiach nad hlavou a nech som sa metala akokoľvek silou, stačila mu jedna ruka, aby ma znehybnil.

"Prečo máš teraz také oči ako ja?" opýtala som sa, keď ma prestal mučiť šteklením. Zaskočene po mne preletel pohľadom a predlaktia mi jemne pustil. Dával pozor, aby ma nedržal za doráňané dlane, no povedzme si pravdu, tie ruky sa viac dokaličiť nedajú.

"Lebo, no, ako to povedať." sadol si na lýtka a ani za svet sa mi nepozrel do očí.

"Skús tak ako to je?" snažila som sa ho motivovať.

"Viem, že ti to naháňa strach." sklonil hlavu a zovrel dlane do pästí.

"Čože?" zarazene som zdvihla obočie "Na to si ako prišiel?"

"Nikdy sa mi do očí nepozrieš na dlhšie, ako sekundu."

"To...Nie je vôbec pravda!" oborila som sa pohoršene. On zdvihol jedno obočie. Pomaličky som sa k nemu priblížila a zdvihla mu bradu. "Iba som nechcela civieť. Prišlo mi to...Veľmi neslušné, no na tie tvoje krásne oči som sa nevedela vynadívať."

"Fakt?" neveriacky zatiahol.

"Vážne!" presviedčala som ho "Vyzerajú tak... Šelmovito. Nikdy som nič také nevidela a vždy som mala pocit, že sa na to pozerám viac, než by sa patrilo."

Že to robil kvôli mne ma úprimne dojalo.

"To som nevedel." potichu povedal.

"Lebo som ti to nikdy nepovedala." priznala som tichšie "Môžeš... Ich urobiť také, aké naozaj sú?" požiadala som ho. Sadla som si rovnako na lýtka, ako on. Ranky na kolenách trochu zaťahali ale chrasty odolali. Tristan zatvoril oči a ja som čakala nejaké vizuálne divadlo, no nič sa nedialo. Iba keď oči opäť otvoril, po bielych bielkoch a tmavých dúhovkách ani stopy. Pomaly ku mne zdvihol pohľad a nesmelo na mňa pozrel.

Zmenila som polohu na turecký sed, lakťami som sa oprela do kolien a dlaňami si podoprela bradu. So spokojným úsmevom som mu opätovala každý jeden pohľad, ktorý ku mne poslal.

"Pozeráš na mňa ako na zjavenie." skonštatoval.

"Nieee. Na zjavene by som pozerala prekvapene, takto," narovnala som, vypleštila oči a zdvihla obočie "Ale na teba pozerám... Spokojne." vykúzlila som adekvátny úsmev. Tristan sa tiež usmial, no miernejšie než ja. Chvíľu na mňa pozeral, akoby si pýtal na niečo povolenie.

"Vždy keď sa takto usmievaš mám chuť," nedopovedal to. Normálne si dovolil nechať takúto vetu otvorenú.

"Tak to urob." vyzvala som ho bez pohnutia brvy. Priložil dlaň k mojej tvári a palcom mi prešiel najskôr po líci a nakoniec po hornej aj dolnej pere. Privrela som oči a chcela ten dotyk viac precítiť. Zľahka mi zdvihol bradu a pobozkal ma. Pomaly som sa k nemu približovala a on ma bez váhania usadil na svoje stehná. Silnejšie som ho k sebe pritisla, nechcela som prísť o jediný milimeter jeho pier. Tristan ma jemne držal za chrbtom a ja som čakala na moment, kedy jeho horúce ruky ucítim pod tričkom.

"Nie som z cukru." zašepkala som pomedzi bozky, keď sa mi zdalo, že čakám pridlho.

"Chutíš tak." odvetil náhlivo. Kdesi čosi sa mi zadarilo zablúdiť dlaňou k jeho pravému krídlu. Len čo som prešla po hornom obvode, Tristan až podozrivo slastne zavzdychal. Tak toto je kľúč k férskemu šťastiu? Kto by to povedal...

Ako mu ale, do riti, vyzlečiem cez tie krídla tričko? Vďaka Bohu za patent zipsu, ktorý ma na jeho chrbte milo prekvapil.

Jeho ruky konečne zablúdili pod jemnú látku čierneho trička. Putovali od brucha cez rebrá až narazili na obväzovú látku a dva kovové klipy, ktoré to držali pokope. Chvatne mi pretiahol tričko cez hlavu a odtiahol sa. Preskenoval mi celý krk, hrudník, brucho až sa vrátil späť k hrudi. Mala som pocit, že si vychutnáva každý jeden môj kúsok. Vrátila som sa do polohy na jeho stehnách a hľadiac mu do očí som zabojovala s tým špeciálnym zapínaním na jeho chrbte. Párkrát som sa obšuchla o tie jeho citlivé krídla. Slastne pri tom privrel oči sem-tam zalapal po dychu. Keď som ten kúsok oblečenia z neho konečne odstránila, snažila som sa skryť čo všetko vo mne vyvolal pohľad na jeho polonahé telo. Stopercentne mi tečú sliny ako bernardínovi. Z príjemného tranzu ma prebral akýsi pocit uvoľnenia. Keď sa v jeho dlani zaleskli klipy pochopila som, odkiaľ voľnosť prichádza. Automaticky som pritiahla predlaktia k telu, aby som zabránila uvoľneniu ďalších kúskov obväzu. Zľahka ma vzal za predlaktia a nechal to celé spadnúť.

"Už chápem, prečo ťa tak strašne skrýval pred svetom." povedal ticho, keď som tam pred ním sedela rovnako polonahá, ako on.

"Nikdy ma takto nevidel." priznala som šepky. Tristan zdvihol obočie a usmial sa.

"Netuší, o čo prišiel." pomaly sa naklonil ku mne a prinútil ma tak si ľahnúť na chrbát. Srdce mi splašene rýchlo bilo a nejaká moja vnútorná časť sa začala búriť. Niečo mi bránilo prežívať toto všetko tak intenzívne, ako by som chcela. Vedela som, že to ide. No niečo...Niekto zase ťahal za nitky. Tristan mi medzitým obsypával krk bozkami no ja som sa na to nedokázala sústrediť. Pohľad som upierala na drevené trámy na strope.

"Sprav to čím skôr." požiadala som ho narovinu.

"Nemusíme...Veď vieš. Stačí povedať. Dobre?" odtiahol sa odo mňa.

Všetok dobrý pocit bol fuč a mne sa nahrnuli do očí slzy ako nejaký pomätený prejav výčitiek svedomia. Zakryla som si tvár rukami a pár nezbedných sĺz zdrhlo.

"Netyyy," pokojne si ľahol vedľa mňa a pritisol si ma k hrudi.

"Prepáč, nechcela som to pokaziť." hlas sa mi roztriasol.

"Nie, nie. Nič si nepokazila. Neplač." začal ma zľahka hladiť po ešte mokrých vlasoch a za každou jednou vetou mi vtisol bozk na spánok "Nepôjdeme na to takto...zhurta, dobre? Pozri, dopiješ si čaj, voľačo ešte spapáš a môžme sa ísť prejsť, dobre? Alebo ťa vezmem na výlet do oblakov, ešte sme tak spolu neboli, čo ty na to?" navrhol.

"Nerooob." zaúpela som urevane. On sa iba usmial a jemne ma stisol. 

Taká trošku sladšia časť. Ale snáď sa aj taká páčila :)