Tri priania

Kapitola 22.

Aneta:

Počúvala som ho a snažila sa pochopiť jednu aj druhú stranu. No hej, taký zúfalý spôsob, udržať si pri sebe niekoho dieťaťom.

„Aj bola tehotná. Všetko bolo super, ja som bol údajný otec dieťaťa, ona bola v treťom mesiaci. No potom som sa dozvedel, že to dieťa má byť iba poistka, nahneval som sa a dosť sme sa pohádali. Ona furt hovorila, aby som sa vzpriečil osudu, že môžeme predsa odísť do vášho sveta a žiť v ňom ako vy no ja som nemohol. Neviem prečo som tak strašne nechcel ísť." na chvíľu zmĺkol „Naozaj neviem. No a keď Serafína zbadala, že s ňou nepôjdem, rozhodla sa dieťa zabiť."

Zmrazilo ma. Bol to divný pocit. Vedieť o tej žene viac. A dokonca to, že zabila vlastné dieťa.

„Trochu na tom nesieš aj ty vinu." potichu som povedala. Isto to nechcel počuť.

„Ja viem." priznal „No a teraz zrazu Straka predpovedala, že ak zomrieš ty, zomrie aj Serafína."

„Ja s ňou nejako súvisím?" prekvapene som sa spýtala.

„Môžeš zachraňovať ľudí, takže áno. Len," opäť zmĺkol „Je toho na mňa zrazu moc. Doteraz som to zvládal, lebo som mal vždy len jeden smer ale teraz je tých smerov veľa a na všetky sa musím rovnako sústrediť." zúfalo povedal. Bolo mi ho ľúto.

„Môžem ti nejako pomôcť?" spýtala som sa. Jorik zdvihol hlavu a pozrel mi do očí.

„Neviem." povedal. Tak som to vzala z iného konca.

„Kam by si chcel teraz ísť?" opýtala som sa.

„Čože?" spýtal sa prekvapene.

„No, kde by si teraz najradšej bol?" zopakovala som otázku.

Zamyslel sa.

„Niekde na čerstvom vzduchu, kde nikto nie je."

„Kde si najlepšie prečistíš hlavu?" spýtala som sa, lebo žiadneho konkrétneho názvu sa mi nedostalo. Jorikovi sa zaiskrilo v očiach no plamienok rovnako rýchlo vyhasol.

„Nemôžem len tak odísť a teba tu nechať."

„Robievaš to často." zaúpela som.

„Nie Any. Aj keď som niekde mimo zámku, vždy som s tebou."

„To je pekné, že na mňa myslíš. Späť k jadru problému. Nič sa mi nestane, ak ma zoberieš so sebou." navrhla som.

„Žeby ďalší výlet?" spýtal sa a videla som na ňom, ako sa z neho pomaly vytráca depresia.

„A prečo nie?" spýtala som sa s úsmevom a vzala ho za ruky. Možno sa mi raz toto moje správanie vráti v podobe šteňaťa alebo rybičiek. Jorik vzal z poličky deku a teleportovali sme sa niekam, odkiaľ sme mali výhľad na nejaké mesto. Boli sme na kopci, na nejakej lúke ale tráva bola pokosená ako na nejakom golfovom ihrisku. Jorik rozprestrel deku, sadol si a zhlboka dýchal.

„Jéj pozri, svätojánske mušky!" zvýskla som od radosti. A sakra... Panebože! Ja som bosá!

„Svetlušky som už dlho nevidel." povedal mi.

„Mamina mi vždy hovorila, že svetlušky vidia iba poslušné deti. S bratom sme sa vždy hádali, kto tú svetlušku uvidel ako prvú." zasmiala som sa nad spomienkou. No u neho to smiech nevyvolalo.

„Prepáč." povedal zrazu.

„Prosím?" zle som počula?

„Mrzí ma, ako som sa k tebe správal."