Tri priania

Kapitola 3.

„Kokso, toto mi viac nerob!" zľakla som sa a chytila sa za srdce. Takmer zo mňa vyskočilo.

„Si ty vôbec skutočný?" pichla som do neho prstom. Bol. Rozosmial sa.

„Sa nesmej, veď mi nikto neverí, že si bol v knižnici so mnou. Ako si to urobil?" vychrlila som zo seba otázku. Prešli sme od špagiet k školským potrebám. Ozaj, zápisník!

„Kúzlo." odvetil s úškrnom. Neverila som mu. „Čo tu hľadáš?" spýtal sa a nakúkal mi do košíka.

„Zápisník na tento rok. Ten minuloročný mi už skončil. Chce to niečo aktuálne." vybrala som z regála tri rôzne. Páčili sa mi všetky. No moment... Odkedy som ja pri cudzích ľuďoch taká výrečná?

„A kde si nechala toho tvojho kamaráta?" opýtal sa a v jeho hlase som počula mierny výsmech.

„Ešte má školu." pohotovo som odpovedala. No hej, poznala som Petrov rozvrh naspamäť.

„Nebojí sa, nechávať ťa takto samú?"

„Prečo by sa bál? Veď nie som malé dieťa."

„No ale ešte nie si ani veľká žena."

Škaredo som na neho pozrela.

„Viem sa o seba postarať." namietala som a vybrala si modrý zápisník s fŕkancami farieb.

„Nevieš." oponoval mi.

„To tvrdí ten pravý." vložila som to do košíka a kráčala ďalej. S Jorikom v pätách. Načiahla som sa po papierové vreckovky a vanilkovú vonnú sviečku.

„Načo ti to je?" nechápavo sa spýtal.

„Na nádchu a na dlhé večery." odvetila som mu. Mala by som sa s ním rozprávať čo najmenej a ešte tak nenápadne zavolať políciu. Avšak, osud sa to pokúsil vyriešiť za mňa.

„To je on!" zvolala akási staršia žena, ktorá mala oblečené zdravotnícke oblečenie. Asi sestrička a vybehla si rýchlo nakúpiť. Ukázala na Jorika rukou a SBSkár sa k nemu hneď rozbehol.

„Tak zase niekedy, Aneta." usmial sa, uklonil a utekal preč. Prebehol poza regál a potom... Ja fakt neviem, či mi hrabe ale už som ho nevidela spoza toho regála vyjsť. Okej, to bolo divné. Akože fakt divné. Divnejšie prekvapenie ma čakalo doma.

„Čo tu robíš, panebože!" zvolala som vystrašene, keď som Jorika zbadala u nás v pivnici, pohodlne sedieť na gauči.

„Páči sa mi tu." odvetil a poobzeral sa. Kokos, toto sa mi musí snívať alebo čo. Nie je možné, aby sa sem dostal cez zamknuté dvere!

„Ako si sa sem dostal?" vyprskla som na neho, a ešte raz sa pozrela na kľúč, ktorý bol na vnútornej strane dverí.

„Kúzlom." vyškeril sa.

„No to určite. Ktoré z okien je rozbité?" škaredo som na neho pozrela.

„Ani jedno." hrdo odvetil. Vo vačku som nahmatala telefón, pripravená zavolať políciu. Musím ho nejako... Oklamať. Nebude sa mi po dome pohybovať niekto ako on. Je dospelý, mohol by sa tak aj chovať, nie?

"Povedzme si pravdu, vzhľadom na to, že netuším, kto poriadne si, budeš tak láskavý a odídeš odtiaľto?" skúsila som to po dobrom.

Jorik vstal z gauča, postavil sa oproti mne a ja som sa v momente scvrkla.

"Ako si slečna želá." usmial sa, symbolicky sa uklonil a odomkol si dvere, aby odišiel. Len čo sa za ním zatvorila bránka na dvore, zamkla som dvere a zhlboka dýchala. Toto bude ťažký týždeň... Ďalšie dni prebehli bez nejakého dobrodružstva. S Peťom som chodila na tréningy, keďže sa pripravoval na súťaž. I keď, naše tréningy vyzerali tak, že ja som stála so stopkami na trati a on cvičil. Ale bavilo ma to. Povzbudzovať ho a byť mu oporou. Bolo to také vzájomné, pretože ja som zase hrala v divadelnom súbore a povedzme si pravdu, Peťo nikdy nevymeškal žiadne predstavenie, aj keď išlo iba o prednesy. Vždy ma poctivo vozieval, keď som skončila neskoro, poprípade ma čakal s bagetou a pomarančovým džúsom.

Deň ubiehal za dňom a prišiel piatok. Deň pred Petrovým odchodom kdesi do Švédska. Večer mi tradične prišla SMSka, že ma vyzdvihne o ôsmej pred domom.

"To vyzerá na rande." podpichla ma Marína, keď som si v kúpeľni maľovala oči a ona si prišla umyť ruky.

"Daj pokoj." odbila som ju so smiechom.

"To by si Peter pekne zavaril!" okríkol z obývačky Marek. Vzala som z poličky balíček vreckoviek a hodila to po ňom.

"Že ho pozdravujem." zasmial sa.

"Určite mu to odkážem." ironicky som povedala a skontrolovala, či mám všetky potrebné veci.

"Dávaj si pozor!" okríkol mi ešte, keď som bola vo dverách a obúvala si čižmy.

"Jasné! Ahojte!" okríkla som im naspäť a odišla som. Veď nech si spravia pekný večer, kým je dom prázdny. Naši sa vrátia asi až keď sa vrátim domov, čiže prídeme narovnako.

Pred domom som nečakala dlho. Peťo prišiel presne, podľa neho by som si vždy mohla nastaviť hodinky. Keď pri ceste zaparkoval jeho čierny ford, modlila som sa, aby mal zapnuté kúrenie, lebo mi bola na nohy zima. No áno, slečinka sa vyrichtovala v pletených šatách a čiernych hrubých pančuchách... Pochopiteľné, že mi bola zima, veď jar ani nezačala.

"Ahoj." pozdravil ma, len čo som za sebou zatvorila dvere.

"Ahoj." odzdravila som mu a pripla si pás. Samozrejme, že mal v aute teplučko.

"Kam to bude, mladá dáma?" opýtal sa ma galantne a pohol sa vpred.

"Neviem, len tak, za nosom." usmiala som sa a sledovala, ako sa striedajú oranžové svetlá lámp s tmou.

"Smiem vás pozvať do kina a neskôr na čínu?" pozrel na mňa.

"Jedine pod podmienkou, že film vyberiem ja." vyjednávala som.

"No to zabudni, zas vyberieš nejakú romantiku, ktorú prespím." A gentleman sa razom vytratil. V kine sme zvolili kompromis a išli sme na Levieho kráľa. A potom chrumkavá cibuľka s kuracím mäsom a ryžovými rezancami. Cestou domov mi pustil moje obľúbené pesničky od Greenday a My chemical romance a vozili sme sa potichu po osvetlenom meste. Vždycky ma to dokázalo upokojiť. Bol to super večer. To som ešte netušila, že to zakončenie až tak super nebude. Peťo ma pred jedenástou zaviezol domov a ešte sa šiel so mnou chvíľku prejsť.

"Dávaj si tam prosím ťa pozor, jasné?" poučila som ho o bezpečnosti, keď sme sa ponevierali popri hlavnej ceste.

"Neboj sa." láskavo sa usmial a objal ma okolo pliec.

"Budeš mi chýbať." skoro som sa rozplakala.

"Aj ty mne. Ale každý deň ti budem písať, sľubujem." pozrel na mňa a poriadne ma objal.

"No dobre." sťažka som si povzdychla a vzdialila sa od neho, lebo by som začala hučať, aké malé dieťa. Asi na mňa idú krámy. Peťo odišiel a ja som zmizla v tme nášho dvora. Okolo nôh sa mi tradične začal krútiť kocúr Mišo. Zdvihla som ho na ruky, nechala ho, nech mi oblíže nos a pritúlila si ho. Odmysliac si lúčenie, bol to pekný večer. Veľmi pekný.

„To bol tvoj priateľ?" ozvalo sa z tmy, ja som zvýskla, Mišo sa naľakal a poškrabal ma na líci.

Prečo sa vždy objaví vtedy, keď to najmenej očakávam?

„Kamarát." odpovedala som a dotkla sa rany na líci. Zasyčala som. Veď jasné, keď sa otvorenej ranky chytám špinavými rukami. Jorik vyšiel z tmy a otvoril dvere od pivnice. Vážne som ich nechala odomknuté?

"Ostávaš vonku?" spýtal sa. Zarazene som pokrútila hlavou a vošla som dnu.

„Ako dlho ste spolu?" spýtal sa Jorik a prestal sa prechádzať po pivnici.

„Ešte nie sme spolu." odvetila som „Nechcem byť nejako protivná ale... Čo tu zase robíš? Nemal by si ísť domov alebo niekam...?" ostala som stáť pri dverách a oprela sa o sklo.

„Nie." tvrdo odsekol a vyzeral, že nad niečím premýšľal. „Any?" oslovil ma po chvíli.

„Prosím?" spýtala som sa. Jorik podišiel bližšie, až stál tak blízko, že som počula, ako mu bije srdce.

„Vedela by si pre lásku zabiť?" opýtal sa ma.