Tri priania

Kapitola 68.

"S kým?!" vystrašene som sa spýtala.

"S Barbarmi. Prekliatymi vrahmi. Nikdy si o nich nič nepočula?" prekvapene na mňa pozrela "To ťa nikdy nestrašili, že keď nebudeš poslúchať, prídu si po teba Barbari?"

Vystrašene som pokrútila hlavou. Strašili ma so všeličím, najmä Marek si dal záležať, ale Barbarmi sa mi nikdy nikto nevyhrážal.

Daileen stále pochodovala dokola no potom sa zastavila. Všimla si, ako podo mnou vzniká dymová sivá kaluž. Tá ako smola stekala z celého môjho tela nižšie a nižšie. Hoci sme boli v neutrálnej zóne, dostali sa aj ku mne lačné zvuky strašidiel.

"Asi...Som to veľmi prikrášlila. Nemusíš mať strach. Nikto by ti tu neublížil, samozrejme." začala a sama zvolila pokojný tón hlasu no mnou aj tak trochu triasli obavy. Barbari. U nás ten výraz opisoval trochu... Jemnejšiu ľudskú spoločnosť než skupinku bytostí, ktorým toto pomenovanie tu patrilo. "Vieš, pár rokov dozadu...Nie. Pár desaťročí dozadu existovala skupina bojovníkov, ktorí sa zbavovali ľudí, ktorí vadili šľachte. Postupom času sa im však zhnusilo robiť špinavú robotu a našlo sa ich niekoľko, ktorí chceli prestať. Vtedajší kráľ Grendin ich poslal na ich poslednú misiu a tá nedopadla najlepšie. Narazili tam na čarodejnicu Tan Mari no a tá ich prekliala. Chovali sa dosť zversky k svojim obetiam a tak im Tan Mari vymyslela adekvátnu kliatbu. Samozrejme, že sa dá zlomiť ale...No... Buď zachránia rovnaký počet životov ako vzali alebo dostanú bozk od panny."

Spracúvala som novú pravdu a snažila sa si to hneď aj utriediť.

"A to sa doteraz nenašla žiadna...Ja neviem, dobrá osoba, ktorá by im s tým pomohla?"

Daja našpúlila pery a pokrútila hlavou "Tu sme na také veci dosť citliví. A postaviť sa pred bandu medveďov s úmyslom oslobodiť ich by znamenalo verejné priznanie, že o teba nikto v tvojom veku nestojí. A to nechceš."

"To ste tu fakt takí upjatí? Veď je to len bozk." nechápala som tomu. Kalužka strachu sa pomaly stratila.
"Anet, viem, čo za nápad sa ti rysuje v hlave a vďakabohu, že to riešime tu. Ale prv, než vôbec čosi vymyslíš a následne vyvedieš, ťa musím zastaviť. Oni si svoj trest zaslúžia a sú na svoju podobu dlhé roky zvyknutí. Nebuď prehnane empatická. Ak budú chcieť pomoc, zažiadajú o ňu."

Po chvíľke ticha som prehovorila: "Nechcela som im pomôcť. A odkiaľ vlastne vieš, že by som vôbec mohla," otázku som ani nestihla dopovedať.

"Lebo poznám veštbu." stopla ma.

"A keď som ja...Si aj ty?"

Trafila som klinec po hlavičke. Daileen mi nič nepovedala, iba sklonila hlavu a previnilo na mňa pozrela. Zamračila som sa, keďže jej výraz tváre mi nedal odpoveď, akú som predpokladala.

"Ako dlho ste s Darkom spolu?" ďalej som vyzvedala.

"Nejaký rok to bude ale nejde teraz o to." pokúšala sa vrátiť k pôvodnej téme ale mne to nedalo. Myslela som, že veľké životné udalosti sa nám dejú naraz a toto predsa je veľká životná udalosť. Teda, minimálne nejaký ten míľnik.

"Takže ty panna nie si ale ja áno. Kedy preboha?" vytreštila som na ňu oči.

"Dávno." mávla rukou.
"Daileen!"

"Dobre, asi pol roka, možno rok, dozadu, čo ja viem?" začala sa červenať a radšej na mňa ani nepozrela. Tuho som sa snažila spomenúť si, čo sa vtedy dialo. Netuším ako, všetky moje spomienky sa začali premietať v neutrálnej zóne. No ani za ten just som nedokázala priradiť obdobie.

"Bolo to v ten deň, kedy mi povedali, že mi nie je súdené stať sa slečnou." potichu povedala.

"Čo?" Ona sa mala stať slečnou? Komu? Ako? A prečo?