Tri priania

Kapitola 46.

Rada by som túto kapitolku venovala @LenLenci :)

Počkala som pri zábradlí na osobu, ktorá sa rozhodla za mnou prísť. Richard prišiel k zábradliu a oprel sa oň.

"Podľa toho, čo tam po tebe zostalo, to musela byť nálož." skonštatoval.

"Prišiel si mi dohovárať? Alebo čo po mne chceš?" odmerane som sa spýtala. Rýchlo som musela čo najrýchlejšie nabrať formu podráždenej žienky. Nie rozosmiatého dievčaťa. Nenápadne som si utrela špinavú ruku do sukne. Prosím, nech ten fľak nie je moc vidno...

"Nie. Prišiel som sa nadýchať čerstvého vzduchu. Vyzerá to tu lepšie, než si pamätám. Urobila si tu kus práce." uznanlivo povedal.

"Čo tým myslíš? Ničoho som sa ani nedotkla."

"Nie je tu strach zo žitia. Ľudia začínajú byť šťastní. Kým tu Jorik vládol sám, nebolo to tak."
"Ďakujem teda, za pochvalu. Ak ma ospravedlníš, pôjdem si ľahnúť. Rozhovor s budúcou rodinou ma značne vyčerpal." uklonila som sa na odchod.

"Chápem." zasmial sa a nechal ma ísť.

V komnate ma už čakala Dinita s Aireen. Napustili mi vaňu a nechali ma samu. Konečne. Konečne môžem byť iba sama so sebou. Ponorila som sa do vody a vnímala zvuk vody. Bolo to upokojujúce. Dochádzal mi ale vzduch, tak som sa vynorila von. Pri vani stál Jorik.

"Prišiel si popriať dobrú noc?" opýtala som sa ho a nalepila sa na studenú vaňu. Nemusí všetko vidieť.

"Nie. Prišiel som sa spýtať, čo to malo znamenať?" útočne začal a prechádzal sa po kúpeľni.

"Čo malo čo znamenať?" nechápala som ho. Stalo sa toho dosť, neviem na čo konkrétne narážal.

"Tvoj dnešné správanie. Anet, veď to bolo...Pod tvoju úroveň." karhavo začal a pri tom rozhadzoval rukami. Takto z profilu som si všimla, že má mierne strnisko. 

"Tebe preplo kanál alebo čo?" nedala som sa a šla som s útokom tiež "Tak najprv ma necháš napospas svojej matke celé Božie dopoludnie. Potom o tebe celý deň neviem a keď ťa konečne vidím a stretnem, ani si ma nezastaneš! To si teda úžasný partner na zvyšok života." ironicky som povedala.

"Keby si ťa zastanem, iba to celé zhorším." obhajoval sa a zastal.

"Prosím? Už beztak to bolo veľké fiasko, nič viac sa posrať nedalo." voda vo vani nebezpečne chladla. Jej teplota bola zjavne nepriamo úmerná môjmu hnevu.

"Prosím ťa pochop, že ak chceme mať bezstarostný život po svadbe, musíme teraz obaja hrať formu." čupol si k zemi a rukami sa chytil okraja vane. Bol tak blízko, že keby je celkom iná situácia, stiahla by som ho do tej vane za mnou. 

"A pred kým? Pred rodičmi? Pred obyvateľmi zámku? Pred Davosom? Jorik, ja sa nechcem na nič hrať."

"Myslíš, že ja áno?" zvýšil hlas "Ide ma drbnúť, keď si predstavím, že by mi matka mala kecať do života a riadiť mi to tu. Potrebujem, aby si zahrala dobrú panovníčku a ešte lepšiu partnerku. Inak sa jej nezbavíme." vážne na mňa pozrel.

"Ja ju mile rada vystrkám odtiaľto preč. O to sa nemusíš báť."

"Nie Anet, ty ju...Nepoznáš. Ona je...Strašne prefíkaná. To že ma sem pred rokmi vyslali malo svoj zámer. Chce mať toho pod kontrolou čo najviac a teraz prišla doba, aby verejne prehlásila, že je tu potrebná. Chápeš, čo ti tým chcem povedať?"

Chvíľu som ostala ticho.

"Fakt z nej máš taký strach?" opýtala som sa mierne.

"Nemám z nej strach." mrzuto oponoval.