Tri priania

Kapitola 72.

V tom začali po schodoch schádzať aj jej kamarátky. Rýchlo ich však zastavila rukou a naznačila im, že nech zostanú stáť. A ešte ich, upozornila aby sa nešmykli na vyliatej vode.

Zostala som tam stáť sama.

"Kuuuuur*aaaaaaa!" mrzuto sa ozvalo a začula som, ako zavŕzgala kovová konštrukcia postele. No buď tu zostanem a prídem o život, alebo zdrhnem a prídem o život až večer. Môžem si vybrať.

Zdvihla som zo zeme vedro a objala ho okolo obvodu pri bruchu. Popri stenách som stále udržovala iskry no tie sa pomaly menili z bielej na moju vystrašenú sivomodrú.

"Čo je toto za háveď?!" tresol Torben labou po stene, zrejme v domnienke, že moje iskry sú akýsi svetielkujúci hmyz. Potom však zbadal mňa, vedro, ktoré som stískala a mláku vody pod schodmi. Ako sa ukázalo, Torben bol zrovna ten, ktorý mnou najviac opovrhoval. Jeho čierna srsť splývala s tmou, iba oči vraždene odrážali slabé lúče svetla.

"Ty!" naštvane zrúkol a zjavil sa pár centimetrov odo mňa. Ak zváračskú smotánku nezobudilo pád kovového kýbla, tak Torbenov krik ich musel zaručene postavať z postele.

"Nevieš, koľko je hodín?!"

Splašene rýchlo som pokrútila hlavou.

"Pol piatej. Ešte dve hodiny som mal spať." precedil cez zuby. Potom si však všimol, čo za kýbel držím a nasrdene sa spýtal: "Kde je Noreen?"

"Kto?" Žiadnu Noreen nepoznám.

"Noreen ty hluché poleno!" zrúkol po mne.

"Neviem, nepoznám žiadnu Noreen." piskla som a podvedome cúvla ku schodom.

"Tak prečo máš jej vedro?" Až teraz mi došlo, že Noreen musí byť to dievča, s ktorým som sa zrazila. "Okamžite sa pakuj jej ho vrátiť!" bez protestov som vyletela po schodoch "A tento bordel si prídeš upratať!" zrúkol ešte za mnou.

Pred vchodom do zvarne stálo 5 lesných dievčat. 4 z nich mali vedľa nôh položené rovnaké vedrá s vodou, aké som ja držala kŕčovito v rukách. Zvedavo načúvali a keď som sa zjavila vonku, odskočili od seba. Keď som sa lepšie zadívala, zbadala som že kovový kýblik má na sebe akési ornamenty. Vyzeralo to ako vygravírované lístky a konáriky.

"Páči." vrátila som Noreen údajne jej vedro.

"Ďakujem." vzala si ho a ponáhľala sa k prameňu nabrať čistej vody.

"Načo im to tam nosíte?" opýtala som sa zvedavo. Dievča s rohami zatočenými ako byvol zdvihlo svoje vedro zo zeme a odpovedalo: "Barbari nemôžu vyjsť na denné svetlo. A voda nabratá nami je tá najčistejšia."

Chápavo som prikývla. Dievčatá chvíľku počkali na kamarátku a spoločne zišli schodmi dolu. Ja som medzitým rýchlo vytrela mokrú zem a upaľovala do svojho stanu. Kým bolo vo Verdune ticho zhrabla som uterák, čisté veci a upaľovala do spoločných kúpeľní sa poumývať.

Keď som asi 5 minút stála pri tečúcej vode, ktorá nie a nie byť teplejšou, hoci som to na kohútiku tak nastavila, došlo mi, že čakám zbytočne. Pod tú ľadovú triešť dobrovoľne neskočím. Namočila som uterák a poumývala sa ním. Vlasy som zopla do chvosta a dúfala, že to pár dní ešte vydrží. Možno večer bude teplá voda. A možno nie. Akože nebola to nehygienická katastrofa, no keď som dala gumičku dole, až moc dlho to držalo svoj pôvodný stav.

,,Osprchovaná,, som vybehla z kúpeľní naspäť do svojho stanu a odtiaľ nenápadne do stanu bieleho plášťa. Pozdravila som Febris, ktorá sa venovala nejakému maličkému okrídlenému stvoreniu, a namierila si to rovno za Tristanom.