Tri priania

Kapitola 77.

Túto kapitolku by som chcela venovať mojej milej @LenLenci :) Lebo tá jedna hviezdička a pár komentárov ma zakaždým nakopnú :D 

Deň plynul jeden za druhým. Trochu lepšie som sa spoznala s Barbarmi a dokonca im nevadilo, keď som čoraz častejšie po troškách upratovala cez deň.

O Daileen som stále nič nevedela, no záujem o mňa tiež neprichádzal zo žiadnej strany. I keď, klamem. Z jednej predsa.

"No čo, ako?" spýtala som sa s úškrnom na pol pier.

"Ešte vládzem." usmial sa na mňa Tristan a pokračovali sme v prechádzke okolo ošetrovateľského stanu. Motali sme sa tak, aby nás nebolo moc vidno, takže čo najďalej od rušného stredu. Skôr tak na hranici lesa.

Kiarine vyhrážky som mala u riti. Už mi nemala ako ublížiť ani čo vziať. Všetky veci som si preniesla do zvarne a tam nikto z Verduny nešiel dobrovoľne. Hoci neviem prečo, keďže sa ukázalo, že chalani zvárači sú celkom v pohode. Dante je večný optimista a vždy ma niečím povzbudí, Oberon je ochranársky, Artis tiež ale taký trochu tichší no a Torben...Tam na tom ešte pracujem.

Môj starý stan nikto neopravil, ani ja som sa do toho nepúšťala, keďže sa mojím prechodným bydliskom stala malá izbička vo zvarni. Vyplynulo mi z toho, že Noel na to buď zabudol alebo schválne odignoroval. No kašlať.

"Tak si dáme ešte koliečko." oznámila som mu a ďalej pomaly kráčala vedľa neho "Takže, ďalšia otázka na telo. Prečo má Kiara iné oči ako ty?"

"Nemáme rovnakého otca. Naša mama je nočná férka ale jej otec bol od ohnivých férov a u nej bol silnejší tento gén."

"Vau. Mám sa báť, že ma príde uškvariť plameňmi?" spýtala som sa s obavou.

"Nie. Nemá schopnosti, ktoré by ovládala vôľou. Iba jej neublíži oheň." trpezlivo mi vysvetľoval. Hrali sme hru, otázka za otázku. Aspoň sme sa lepšie spoznávali a sprestrovali si prechádzku. A mimo to, chceli sme využiť posledné zvyšky pekného počasia. Už bez tak sa dvíhal vietor a kade tade lietali vločky. Len to bolo ešte celkom znesiteľné.

"A ty...Teda dobre vidíš v tme?" uisťovala som sa vo svojom úsudku.

"Presne tak. Dobre, viem o škole, o nejakých záľubách ale čo tvoja rodina?" zastavili sme na mieste. Z diaľky k nám doliehali cudzie hlasy a zvuky práce na dedine. Ako som sa neskôr dozvedela, Verduna je dedina vyhnancov z Dérie. Žijú tam takí, ktorí sa nepáčili kráľovskej smotánke ale ďalej sa im už nechcelo ísť, tak zostali tu. Verduna však bola postavená pre vojakov, aby si mali kde oddýchnuť. Preto v prípade nejakého konfliktu obyvatelia Verduny bez námietok požičajú svoje obydlia.

"Tak...Mám brata, ale to vieš, hoci neviem odkiaľ. Volá sa Marek a je odo mňa starší o 7 rokov. Ozaj, máš ešte niekoho, okrem Kiary?"

"Nie, zo súrodencov nie. Pokračuj."

"Má frajerku, Marínu, tiež mala rada matiku a fyziku, celkom sme si rozumeli, no ona to chcela učiť." spomenula som si na Marínu s bruškom. Sú vlastne spolu? A majú už bábo?

"A čo rodičia, aký si s nimi mala vzťah?" ďalej sa vypytoval.

"Super, fakt. S maminou máme veľmi podobné povahy, preto kopec rovnakých názorov a identický humor. A s tatinom... Ten mal bližšie k Marekovi. Z tej strany som toho veľa nepodedila, iba vlasy. Z maminej strany by to bolo jemné kávové páperie." usmiala som sa pri spomienke, ako mi ako malej zapletala copy na noc a rozprávala mi, že mám krásne vlasy po tatinovi. Nejako automaticky som stisla zelený šál. Nosila som ho, odkedy začali byť v noci mínusové teploty. Aspoň teda pocitovo.