Tri priania

Kapitola 83.

Neveriacky som si ho prezrela. Kamarát, ty si bol kde celý čas?

"Tak na to zabudni!" panovačne povedala Kiara a postavila sa pred neho, akoby mu chcela brániť.

"Nebudem sa tu s tebou hádať." odsunul ju ako otravného psa a rozhliadol sa.

"Za hranicou tábora sú tiene! A ty ešte nevieš dobre lietať!" hústila do neho Kiara no Tristan sebavedomo kráčal ku mne.

"Ktorým smerom šla?" opýtal sa ma. Vo vychodených cestách tábora bolo jej stopy ťažko nájsť.

"Neviem. Nedokážem sa s ňou spojiť." beznádejne som povedala "Jediné, čo viem, je, že strašne bojí." On chápavo prikývol a poklusom sa rozbehol hlbšie do lesa, od kúpeľní. Všetci sme ho nasledovali. Dúfam, že nešla ďaleko.

Prv než ušla som cítila jej intenzívny strach. Neviem, čo sa stalo no z toho strachu jej suverénne preplo. A oprv, než som to mohla zistiť, ušla a mňa vyvrela.

"Vidím ju!" zvolal Torben. Všetci sme sa pobrali smerom, ktorý nám určil. Nebolo možné si ju nevšimnúť. Žily jej žiarili na modro a z očí sa jej rinul miesto sĺz dym. Stála po kolená v rieke Tion, ktorá chválabohu nemala silný prúd. Ako prvého zbadala Tristana. Zľakla sa ho a vykročila hlbšie do rieky. Nemohol vzlietnuť, aby jej v tom zabránil. Ak v tej ľadovej vode bude o pár minút dlhšie, obávam sa, že obidve skončíme podchladené.

"Nety, stoj!" zvolal za ňou.

"Vo vode ma nevidí. Vo vode ma necíti." rapotala pobláznene.

"Poď za mnou, nachladneš." natiahol za ňou ruku z brehu no ona sa ani nepohla.

"Je to moja vina, všetko je to moja vina." brblala si. Veštci, okrem neho sme stáli ukrytí v tme. Ak by nás uvidela, iba by sa zbytočne zľakla.

"Nie, nie je." Tristan vstúpil do studenej rieky a pomaly kráčal k nej.

"Nechoď ku mne!" zháčila sa a v dlaniach sa jej zjavili dve modré guličky o veľkosti jablka. Chystala sa jednu z nich po ňom hodiť.

"Neublížim ti." pokojne na ňu ďalej prehováral.

"Ale ja tebe áno." piskla vystrašene.

"Nie Nety. Nikdy mi neublížiš." bol už celkom blízko. Hoci rieka hučala, vďaka Tristanovej otvorenej mysli som to všetko počula.

"Zabije ťa kvôli mne. Všetkých zabije kvôli mne." pozrela mu do očí a Tristan jej dlaňou zotrel dymové slzy.

"Nikto nikoho nezabije. Poď sem." ako jej utieral slzy, rukou ju vzal za temeno hlavy a pritiahol ju k sebe. Pomaly, krok po kroku vycúvali z vody.

Ak to nechcete posrať, vypadnite z tých kríkov! pomyslel si Tristan a hneď som zavelila ostatným, aby sme sa rozišli. Nie ďaleko, iba tak, aby sme boli pripravení zakročiť, keby čosi.

Musíme ju dostať k bludičkám! oznámila som mu v mysli.

Keď to bude možné, dostanem ju tam. odpovedal mi.

"Načo vám je to spojenie, keď ju cezeň nedokážeš kontrolovať?" opýtala sa podráždene Kiara.

"Lebo to spojenie nie je na to, aby som ju kontrolovala." odsekla som jej "Čo sa stalo?" otočila som sa k Torbenovi. Ten pohŕdavo pozrel na Kiaru a pochopila som, že pred ňou o tom hovoriť nebude.

"Keď toto vtáča odletí."

"Aké vtáča," vyštartovala po ňom no Torben sa pobral späť za priateľom. Kiaru jeho ignorácia napálila a uletela preč s patričným prášením.

Torben potriasol Artisom, no ten bol tuhý ako dvojročná zima.

Nedalo sa ho zobudiť, tak som sa za ním pobrala do jeho sna. Tu sa snáď sere všetko, čo môže.

Artis sa nachádzal na nejakej ľadovej pustatine a hádzal ľadovému medveďovi paličku. Ten mu ju ochotne nosil. Keď ma zbadal, zamyslel sa.

"Áno sníva sa ti, áno som skutočná." prečítala som z neho otázky.

"Floki, sadni." prikázal bielemu macovi a ten ho poslúchol. Neriešila som to.

"Čo sa stalo Anete?" opýtala som sa narovinu a založila si ruky.

"To fakt neviem." napriahol sa a odhodil medveďovi paličku kamsi do diaľky. Ten sa rozbehol a upaľoval za ňou.

"Čo si videl?" opýtala som sa. Artis si to vybavil a vzápätí som to celé uvidela. Stačilo mi.

"Toto tu...Je skutočné?"

"Nie, iba tvoja predstavivosť." osvetlila som mu situáciu. Prikývol a počkal, kým mu tá hora bielych chlpov prinesie paličku. Potom sa ku mne nechápavo otočil.

"Dostanem sa odtiaľto?"

"Určite." Na to som sa vytratila preč.

Aneta:

Sprudka som sa posadila a zalapala po dychu.

"Dobré ráno, princezná." oslovil ma niekto len čo som rozlepila oči. Hlboký mužský hlas mi rezonoval v otupenej hlave.

"Tristan?" v hrdle som mala sucho a denné svetlo ma rezalo v očiach. Dokonca aj v hlave mi hučalo.

"Osobne." uchechtol sa. Horko-ťažko sa mi podarilo doostriť na okolie.

"Kde to sme?" spýtala som sa, keď som nespoznávala prostredie. Ležala som vo veľkej posteli, prikrytá hrubou perinou a priamo predo mnou bol kozub. Tipla by som to na nejakú horskú rekreačnú chatu. Steny boli z dreva a všade bola cítiť jemná vôňa pečeného chleba.

"V bezpečí, neboj." povedal a postavil sa. Doteraz sedel na stoličke pri posteli a čítal nejakú starú knihu, ktorú nechal roztvorenú na perine.

"A čo Barbari? A Daileen? Sú v poriadku?" zhrozene som si uvedomila, že si absolútne nič nepamätám. Tristan medzitým nalial z bieleho kvetinového čajníka horúci čaj do šálky a podal mi ho.

"Nerob si o nich starosti. Všetci sú živí a zdraví." usmial sa na mňa a sadol si späť na stolčku.

"Neublížila som niekomu?"

"Iba sebe." až vtedy som si všimla obviazané zápästia. Čo som preboha stvárala? Každopádne, aspoň ma nepálila šálka.

"Čo sa stalo?" privoňala som k čaju. Zrejme nejaké bylinky. Ale voňalo to dobre.

"Nočné besy. Zaútočili na teba ako na prvú, vďaka tomu vášmu putu. Rozbila si zrkadlo a potom si Artisovi ušla do Tionu, kde sme ťa našli." Čo je Tion? "Odtiaľ som ťa vzal na Mesačnú horu, kde si zaspala a konečne sme mohli ísť za bludičkami. Svetielka oslabili na chvíľu puto no nebude dlho trvať a obnoví sa zas. Chceš aj med?" opýtal sa zrazu.

"Eeeeh, nie?" Do hlavy mi črepy začali bodať spomienky. Jorikova tvár za sklom, Artis ležiaci na zemi a ja, celá mokrá vo vode. "Kde sme teraz?"

"V jednej horskej chate. Ďaleko od všetkého. Tu ťa besy nenájdu, je tu príliš veľa svetla." trpezlivo mi všetko vysvetľoval.

"Nebude z toho zle?" s obavami som sa spýtala.

Tristan sa zasmial.

"Podľa toho, čo mi sestra povedala zo schôdze ma celkom udivuje, že ťa zaujíma názor ostatných."

"Názor ani nie. Ale či to nebude mať nejaký dopad na Barbarov. Alebo Daileen."

"Všetko je vybavené, nemusíš sa báť." uistil ma. A v tom som si všimla jednu vec.

"Odkedy máš krídla?" zamračila som sa a odpila si z bylinkového čaju.

"Od tvojho posledného incidentu s Kiarou." usmial sa na mňa a sledoval moju reakciu.

"Daja robila poriadky, že?" tipla som si. Iba prikývol a oprel sa do stoličky.

"Je tu ešte niekto?" poobzerala som sa po okolí.

"Nie. Len my dvaja." 

Kratšia časť aleee s obrázkom :D :D :D