Tri priania

Kapitola 64.

Otvorila som dvere ako tá najväčšia diva a hrdo vytočila hlavu k pravému plecu, aby si ma mohol Peter pekne obzrieť. Nevydržala som však držať vážnu tvár a rozosmiala som sa.

"Milujem tvoj smiech." povedal a pristúpil ku mne bližšie. "Slečna," ponúkol mi rameno. S úsmevom som prijala a vystrojili sme sa von. Neviem kam. Ale bolo mi to jedno. Po takmer roku sa mi vrátil! Aj keby sme sa prechádzali okolo intrákov, bolo by mi to fuk. Chcela som byť s ním čo najdlhšie to pôjde. Mala som plnú hlavu otázok a vedela som, že dnešný večer mi bude prikrátky, aby som sa ich stihla všetky spýtať.

"Prosím, až po vás my lady." otvoril mi dvere. Niesla som sa hrdo ako pávica. Tešili ma najmä tie pohľady, ktoré ku nám strieľali študentky, pravdepodobne z právnickej. Áno, miláčkovia, aj kocka s okuliarmi dokáže mať sympatického vojaka. Len nemôže mať v hlave nasrané.

No zrazu sa všetko zatriaslo. Ostala som v pozore stáť, že či sa mi to iba zdalo no nezdalo. Aj Peter to cítil. Akoby nastalo zemetrasenie, no len slabé. Možno iba záchvev pôdy. Pomaly a opatrne som schádzala zo schodov, keď sa otrasy vrátili v niekoľkonásobne väčšej miere, ako predtým. Peter ma rýchlo stiahol k sebe zo schodov dolu a bežali sme čo najďalej od budovy. Tras neprestával. Všetko sa rozpadalo, všade bol prach a nevidela som poriadne, kam bežíme.

To nemám právo byť na moment šťastná?

Zrazu sa cesta pred nami prepadla do hlbokej tmy. Rýchlo sme sa otočili naspäť no aj za nami sa posledné kusy asfaltu stratili. Boli sme len my dvaja na malom kúsku rozpadajúceho sa chodníka. Žiadna cesta nepredstavovala nádejný únik.

Peter ma pevne uchopil v objatí a otočil si ma tak, aby som nevidela tú hrôzu naokolo. Nevedela som, čo sa to dialo. Okolo nás sa zjavila hustá čierna tma a okrem neho som nevidela nič.

"Čo sa to deje?" piskla som vystrašene a zaryla tvár do jeho maskáčového trička.

"To nič, Any, to nič." upokojujúco ma hladil po strapatých vlasoch "Všetko bude v poriadku. Nech sa stane čokoľvek, budem stále s tebou." Po tejto vete som vedela, že to nebude mať šťastný koniec.

"Tak nehovor." rozplakala som sa.

"Vždy budem s tebou, zapamätaj si to. Dobre, kvietok?" jemne ma pobozkal a prinútil ma tým zatvoriť oči. Pomedzi naše pery sa dostali aj moje slané slzy. Jeho teplo sa začalo strácať a keď som sa chcela pozrieť a zistiť prečo, bol preč.

Sprudka som sa posadila a zalapala po dychu. Pľúca mi zaplnila voda a snažila som sa ju vykašľať. Kým si moje oči privykli na tmu, hmatala som rukami okolo seba. Kde to som? Kde je Peter? Okolo rúk som mala omotaný starý zelený šál, čo mi dávno plietla mamina ale kde by sa tu vzal?

"Taegan, odomkni jej spomienky." začula som kdesi za sebou. Niečo studené a slizké mi vyliezlo cez ruku a krk ku hlave. Vzápätí ma zachvátila pálčivá bolesť v spánkoch, až sa mi do očí natlačili slzy. Nech už to prestane! Strašne to bolí! Akoby mi niekto pribíjal klince do hlavy. Pred očami sa mi rýchlo premietol celý môj doterajší život. Až po spomienku, kedy som sa pobila s okrídlenou Kiarou.

Nie, nie, nie! To nemôže byť pravda... Jednoducho nie! Pamätám si predsa, ako som zmaturovala, ako ma prijali na vysokú, ako som bola na svadbe Mareka a Marína, ako som sa rozlúčila s Petrom, keď šiel na prvú misiu a vôbec na výcvik. A zrazu...Sa to nikdy nestalo? Mala som osláviť 23. narodeniny no tu...Tu mám stále 20 rokov. Pre mňa do boli roky, pre nich iba dni. Bezradne som krútila hlavou. Dúfala som, že sa prostredie rozplynie a ja sa zjavím na intráku alebo doma. No nekonalo sa. Pokračovalo to tam, kde to neskončilo. V paralelnom svete, kam nepatrím.