Tri priania

Kapitola 67.

 Po chvíli si kuklu sňal a skrčil sa na moju výšku.

"Túto palicu?" pričuchol k mojim vlasom a prskol, až sa základy otriasli.
Som tu tak strašne veľkým omylom, až mi z toho bolo zle. Nohy sa mi triasli, div, že som sa na nich ešte udržala.

"Čo s tebou?" zahrmel. Priblížil sa aj nejaký jeho druhý parťák. Tmavý, povedala by som že až čierny kožuch mal od niečoho bieleho zaprášený a v rukách držal nejakú iskrivú vec, ktorú som videla prvýkrát v živote. Kriticky si ma prezrel a odpľul si mojím smerom.

"Jorikova k*rva." skonštatoval. Zaťala som päste aj zuby a titul urasteného mužského údu mu dala iba v duchu.

"Čo vlastne vieš?" opýtal sa ten s kuklou a odignoroval kolegovu poznámku. Zdvihol mi ruku a zatočil ma, asi aby si ma obzrel zo všetkých uhlov. Takmer sa mi nohy podlomili.

"Asi nič praktické." priznala som ticho.

"Nech tu upratuje." navrhol polohlasom tretí. Pravdepodobne biely kožuch mal ufúľaný od niečoho čierneho a cez jedno oko mal pásku. Hotový medveď pirát.

"Dobrý nápad. Zasereš sa ale aspoň si neublížiš." prikývol "Jak sa voláš?"

"Aneta." pípla som a nejako podvedome o polkrok cúvla.

"Aneta, Aneta," zaimitoval ma "Aká, koľko máš rokov, odkiaľ si. Matka zem, plýtvaš mojim časom, ženská!" nasrdene prskol a ruku mi pustil takým štýlom, že mi ju skoro urval z tela.

"Majerová. 23. Vlastne nie, 22. Riť, 20. Asi. A som z Detvy. Bola som. Ale tu som z Davosu." trepala som dve na tri. Trochu ma samu zaskočilo, že ani neviem, koľko mám rokov. Duševne 22, no tu som svoje okrúhle nikdy neoslávila. Trochu paradox, že mám myseľ staršiu ako telo.

Medveď s kuklou zdvihol jedno obočie a lietal pohľadom zo mňa na svojich kolegov.

"No dobre, ty... palica. Hen je sklad, nájdi voľačo na seba." ukázal mi na prvé dvere po mojej ľavici. Len čo ich za mnou tresol zhlboka som si vydýchla. V jak moc veľkých sračkách som sa ocitla? Čo keď ma zožerú, ak sa im čosi nebude páčiť? A čo keď ma zožerú, ak sa im ja nebudem páčiť? A čo ak ma zožerú bez dôvodu?

Vzchop sa! Prežila si Coralin, toto ťa len zocelí.- podporovala som sa v duchu a preletela pohľadom po troch regálových policiach a jednej zatvorenej skrini.

Regále vyzerajú, že sa na nich červotoče hostili minimálne pol storočia no na najvyšších poličkách boli kopy oblečenia. Rýchlo som sa v tom prehrabala no okrem červených monteriek som tam nenašla nič. Keď som konečne objavila najmenšie možné číslo, uistila som sa, že nemajú žiadne nežiadúce diery a vhupla do nich. Svižne som naštelovala traky, zrolovala nohavice, nech to nešuchcem po zemi a utekala von. Aj tak som v tom bola ako vo vreci.

Zo štyroch medveďov tam zostali len dvaja. Ten jeden s kuklou a druhý s páskou cez oko, čo navrhol, aby som upratovala.

"To tričko si tu zničíš." skonštatoval zrovna ten druhý so sivým kožuchom. Jeho hlas znel pomerne mlado, nebol taký chrapľavý.

"Nenašla som iné." povedala som mu a premerala si ho rovnako, ako on mňa. Niečo sa mi na ňom nevidelo. Bol...Jednoducho iný.

"Tak poď, ty palica, ukážem ti to tu, nech sa tu nestratíš." zahrmel zrejme vedúci tejto skromnej skupinky.

"Smiem vedieť aspoň vaše meno?" osmelila som sa spýtať. No keď som v periférnom videní zahliadla aj toho druhého hneď som sa opravila "Mená?" Kráčal hneď za mnou.

"Oberon." ozvalo sa spredu.

"Artis." zaznelo zozadu.

Prikývla som a nechala sa viesť.