Tri priania

Kapitola 39.

"Prosím?" prekvapila sa.

"Potrebujem sa porozprávať s doktorom Frolinom." vysvetlila som jej situáciu a pobrala sa k dverám. "Odi, ideme sa prejsť. Neviem, koho všetkého treba zvolať ale do 10 minút by som rada odišla."

"Ako si želáte, slečna." poklonil sa a odišiel. Zabuchla som dvere a kukla na seba do zrkadla. Fu... No... Akože bolieť to nebolí ale je to vidno. Rýchlo som sa obliekla, očesala a s tenkým svetríkom letela do haly. Dinita len tak-tak za mnou stíhala. V tom mi však napadlo, či by som sa nemala Frolinovi ohlásiť. Aaale, čoby. Netreba. Bude to prekvapenie. A ak tam nebude, popýtam sa na Daileen niekoho iného, veď isto nie je jediný, kto to tam vedie.

Prechádzkou by cesta trvala možno hodinu a pol, boxom sme tam boli za 15 minút. S desiatimi chlapmi sme sa ohlásili na bráne a tam nás bez problémov pustili ďalej. Na informáciách bola nie moc milá sestrička, asi ťahala 24-ku, na moje prianie mi však dala zavolať pána riaditeľa.

"Slečna Aneta, aké prekvapenie!" zvolal, keď ma zbadal a poklonil sa. Nič sa na ňom nezmenilo.

"Dobrý deň pán doktor, prepáčte, že som vám sem len tak vtrhla. Keby vám dám vedieť prv, Jorik by ma len tak ľahko nepustil." povedala som nahlas pravý dôvod náhlej návštevy.

"Niet sa prečo čudovať, slečna." tajomne sa usmial "S čím vám môžem pomôcť?" opýtal sa.

"Neviem, či je toto vhodné miesto na moje otázky." poobzerala som sa. Ochranky síce bolo dosť ale... Tu môže mať uši čokoľvek.

"Ah, iste, poďte." presunuli sme sa do jeho kancelárie. Čakala som, že tým, že je doktor, nebude toľko v papieroch ale opak bol pravdou. Chodí ten vôbec navštevovať pacientov? Alebo je len zahrabaný medzi administratívou?

Ponúkol mi kávu a usadil ma.

"Tak, ako vám môžem pomôcť?" spýtal sa a oprel sa do svojho kresla.

"Veríte na legendy, pán doktor?" položila som mu prvú otázku.

"Ako na ktoré." zasmial sa "Prečo sa pýtate?"

"Viete, narazila som totižto na jednu slečnu. Daileen Vadarovú. Liečila sa tu a tiež je nezvestná, odkedy som prišla. Dúfala som, že by ste mi mohli pomôcť objasniť, čo sa vlastne stalo. Aká bola a tak."

Doktor ma pozorne počúval a potom si povzdychol.

"Ohľadom slečny Vadarovej vám toho neviem veľa povedať, bolo to už celkom dávno O anamnézach je zo zákona zakázané hovoriť pred cudzími," Ak je Daileen moje dvojča, tak moc cudzia nie je, či? No ale mlčala som "Jediné, čo vám môžem povedať, že to bola veľmi milá, mladá dáma, ktorá rovnako ako vy, chodila a chcela pomáhať."

"Bola tu hospitalizovaná?" opýtala som sa.

"Á-áno." zajakal sa doktor, lebo tušil, kam tým mierim.

"Ale prečo, keď bola z Akiry?" Akira a Davos boli od seba vzdialené asi ako poľské Suwalki a naše Košice. Takže prečo niekto išiel takú diaľku?

"Kvôli liečeniu. V Akire nie sú liečitelia ako vy uznávaní. A Daileen potrebovala práve takú starostlivosť." jednoducho vysvetlil.

Okej, otázka dôvodu vyriešená. To, ako ju sem dostali a kto to vybavil je asi zbytočné sa pýtať. Frolin je už bez toho dosť skúpy na slovo.

"To nemajú iné bližšie mestá?" opýtala som sa nechápavo. Môj tón však Frolina prinútil rozprávať.

"Daileenina mama je moja veľmi dobrá priateľka zo školy. Ona za mnou prišla s tou žiadosťou." Okej, ďalšia odpoveď vybavená.