Tri priania

Kapitola 51.

Keď som sa zobudila, ležala som vo svojej izbe s obviazanými zápästiami a do lakťa som mala zavedenú kanylu s nejakou dobrotou v sáčku na stojane pri posteli.

"Slečna!" natešene zvýskla Dinita, keď uvidela moje otvorené oči. V hlave mi hučalo ako po opici a na nič som si nemohla spomenúť.

"Čo je dnes za deň?" opýtala som sa zmätene. Jazyk len s ťažkosťou formoval slová.

"Utorok, slečna." pozorne preskenovala moju tvár.

Cipana, ja som zmeškala svadbu! Vlastnú... Ale ako sa to mohlo stať? Alebo sa to stalo?

"Čo sa tu dialo, kým som bola mimo?" opatrne som sa posadila. Ihla v lakti nepríjemne pichla. Nemohla som si ani za nič spomenúť, čo sa ako zomlelo.

"No... Kde začať? Na západnú hranicu zaútočil Rogdan, ale nemusíte panikáriť, útok sa podarilo odvrátiť. Pán musel ísť mimo to do Gormondu, preložiť deň ľalie na tento víkend. Zatiaľ Davos riadia pánovi rodičia." Pomaly sa mi rozsvietilo. Srdce mi zmačkol neviditeľný obor a nedovolil mu pracovať. Dostala som závrat a prevalila sa naspäť do postele. Dinita hneď priskočila, podoprela ma a nanútila mi pohár vody.

"A Tristan?" potichu som sa spýtala. Dinita sklonila hlavu a povzdychla si.

"Včera, pri prvom nálete na hranicu ho ktosi prišiel oslobodiť."

Ten kameň, čo mi odpadol zo srdca bol zjavne veľký ako Pluto. Asi by mi na tom nemalo tak záležať, no bola som rada, že Tristan bol mimo Davos. Nech už bol kdekoľvek a ktokoľvek, muselo mu tam byť lepšie, než tu. Kdesi vnútri som cítila, že žije. Inak by ho predsa nikto neunášal. Niekomu muselo na jeho živote záležať, preto po neho prišiel. Spomenula som si, čo som videla naposledy. Tie oči... Tie krídla...Nič z toho mi nepovedal. Hral sa so mnou? Ako každý v tomto zámku?

"Slečna, ste v poriadku? Nemusí vám ho byť ľúto. Zaslúžil si taký osud." tresla Dinita.

Zotrela som si obväzom slzy. Ona to nikdy nepochopí. Je zbytočné jej čosi vysvetľovať, keď má k tomu všetkému taký postoj, aký má.

"Bola pospolitosť moc nahnevaná, že sa tá maškaráda musela zrušiť?" opýtala som sa jej, aby som v nej nevzbudila podozrenia.

"Ako kto. Ale v konečnom dôsledku nikto na vás nemal krivé reči. Iba na pána. Že vás nemal toľko oslabiť." povedala mi a dotkla sa rukou vyžehlených béžových šiat. Vyzerá to tak, že moje čisté trojdnie sa predlžuje. "Pán vám tie náramky odstránil ale musíte si zahojiť ruky, vyzerá to naozaj škaredo. Jedna z tých mladých slečien, čo sa starajú o kone sa ponúkla, že vám pomôže. Idem ju zavolať." vstala a odišla. Tameena? Kto iný...

Pozrela som, koľko mi ešte bude kvapkať infúzia. Ešte veľa. Počkala som teda v posteli.

"Dobré ráno, slečna." pozdravila ma Tameena opatrne a uklonila sa.
"Neslečnuj." zahriakla som ju hneď z príchodu.

"Prepáč. Myslela som, že to platilo iba hodinu." usmiala sa a posadila sa na kraj postele. Dinita stála v kúte izby a pozorne sledovala Tameenu, akoby mi mohla každú chvíľu ublížiť. "Ukáž tie ruky." natiahla sa po zápästiach. Posunula som sa k nej koľko mi hadička dovolila.

"Vieš, čo máš robiť, však?" Jej hlas mi zazvonil v hlave ešte asi trikrát. Čo mi to do tej infúzie dali? Stále som sa cítila ako v spomalenom filme. Niečo je inak. Niečo... Niečo neviem čo. Akoby som mala v hlave dieru. Tameena mi pomaly odmotala zápästia. Fuj aké odporné popáleniny. Zahnisané chrasty sa nalepili na obväz a ťahali ako sprosté. Tameena mi tam poslednú vrstvu obväzu nechala a otočila sa k Dinite.