Tri priania

Kapitola 52.

O čom to hovorila? Ničomu, absolútne ničomu nerozumiem. Tá bezradnosť, ktorá mnou lomcovala, sa zjavne zhmotnila a vytekala mi už aj z očí ako dymový vodopád. Dlho som nehybne sedela a premýšľala nad Strakinými slovami. Prišla ma varovať? Prišla mi poradiť? Ak nie je Mesačný kameň môj, čí potom? Musím sa vzchopiť a napraviť, čo sa dá!

Odpojila som si infúziu a zalepila miesto. Stečie to inokedy. Ruky som oprášila do nočnej košele a počkala, kým modrastý dym zmizne. Medzitým som si mesačný kameň pripla na krk. Musím ho nejako zakliať, aby mi ho len tak niekto nečorkol. Ale jak? Vstala som z postele a prešla k polici s knihami. Najskôr som vytiahla anikánsky slovník. Anikánčina je zároveň jazykom mágov, čiže keď chcem vytvoriť kúzlo, ktoré ma informuje o čomkoľvek, musí to začínať slova LA GER. Lenže aké slovo tam dať, aby sa v prípade krádeže aktivovalo niečo, čo tej krádeži zabráni? Prv, než ho ukradnú musia sa toho dotknúť. Dotyk..Ako sa povie dotyk? Torke! Krása, zapísala som si na papier. Takže ak sa niekto dotkne, nech... Čo nech? Nech sa prestane hýbať! To mi dá dosť času na reakciu! Čiže hľadáme slovíčko zastaviť...Pamari. A už iba fúknuť. Sňala som prívesok z krku a zreteľne povedala improvizované zaklínadlo.

"La ger torke pamari." fúkla som na prívesok. Prosím, funguj! Mesačný kameň sa aj s retiazkou zatrblietal. To by mohlo byť dobré znamenie nie? Pripla som si ho späť na krk a od dojatia sa zase rozhučala. Nie som až taká neschopná! Stačí sa len lepšie učiť a mať v sebe magickú moc. Slzy som utrela do rukáva a sopel smrkla do seba. Holt, na niečom rameni sa vyplačem inokedy. Siahla som po ďalšej knihe a anikánsky slovník som vrátila. Vybrala som si tú, kde som sa niečo dozvedela o mesačnom kameni, mala som v nej záložku. Sadla som si na stoličku, zažala svetlo a začítala sa. Mesačný kameň slúži tomu, kto ho má, to jest pravda no tiež je tu poznámka, že ho vytvorili pre tých, ktorí sa chceli vrátiť domov a nie sú z tohto sveta. A ja predsa nie som z tohto sveta, takže by mal slúžiť mne, nie? A tiež chcem ísť domov. Takže o čom mi to Straka vravela?

Oprela som sa do stoličky a zamyslela sa. Pohľad sa mi zasekol na jednom bode a myšlienky ma uniesli kamsi preč. Pred očami sa mi začala vytvárať taká tá klasická fatamorgána, kedy máte pocit, že sa hýbe všetko okolo vás. Avšak ako som klesala hlbšie a hlbšie do vlastnej mysle, tak sa mi zazdalo, že pred očami mi čosi zľahka svieti. Nebola som si tým istá no povedala by som, že to bol kruh rozdelený štyrmi čiarami.

"Aneta, drahá, aká som rada, že si v poriadku!"rozleteli sa dvere až som vystrelila na nohy a rýchlo zatvorila knihu. Coralin ma afektovane vyobjímala. Nechápavo som na ňu pozrela no nepovedala som nič.

"Vyzeráš ozaj hrozne, poď sa trochu najesť! Len sa predtým do niečoho obleč. Predsa nechceme, aby ťa panstvo videlo takúto." zazvonila na dvorné dámy.

"Môj syn bol celý bez seba, keď ťa nedokázali prebrať. Strávil pri tebe celé dni a noci, potom musel odísť do Gormondu. Mal by sa čoskoro vrátiť." trepala cestou do jedálne. Mala som ju zavesenú na predlaktí a tvárila som sa, že ju počúvam. To nevie, že jej syn tu už bol.

"Je hrozné, čo sa stalo na hranici. No naši mágovia a bojovníci dokázali chvalabohu útok odraziť." pokračovala no vnímala som ju iba tak, na pol ucha.

"Čo bude teraz?" opýtala som sa úplne mimo kontext.

"Teraz? Ehm, pobalíme ťa a pôjdeme do Lundenu. Bude sa ti tam páčiť. Je to len na skok od hlavného mesta a nie je to taká diera ako Davos." natešene rapotala.

"Prečo by som tam šla?" spýtala som sa. Davos nie je diera...

"Och, Anetka, drahá, si úplne vykoľajená." zastavila a chytila ma za ruky "Aby si bola vo väčšom bezpečí. Kým naši vojaci neporazia nepriateľa, musí byť o teba dobre postarané. Si predsa spásou našej budúcnosti." rozjarene mi stisla líca a vošla do jedálne prvá. Kuchárkam v kuchyni prikázala priniesť mi moje obľúbené raňajky a kupodivu nemala jediného slova, keď predo mnou skončil tanier s krupicou a guličková šálka.

"Nikam nepôjdem." povedala som, keď som premiešala čaj "Zostanem tu."

"Drahá, je to nebezpečné. A mimo to, z Davosu je do Gormondu dlhá cesta. Ale z Lundenu je to len pár minút." vypýtala si niečo sladké a kávu. Povzdychla som si. Musí mi robiť spoločnosť práve ona? Zatvorila som oči a zhlboka dýchala. Tak ako ráno aj teraz som začala padať hlbšie a hlbšie do podvedomia až som kdesi v diaľke uvidela svietivé čiary v kruhu. Musím ísť k nemu bližšie.

"Aneta! Aneta, drahá, preber sa!" vtiahol ma do reality Vegetin hlas. Až neskôr som si všimla že som namočila rukavice do krupice. Zošuchla som ich z rúk a pustila sa do jedla "Kde si lietala?" spýtala sa ma ustarane. Po troch sústach som sa na ňu zadívala. Prečo je na mňa milá? Prečo sa stará?

"Som ešte trochu unavená." zaklamala som.

"Neboj sa, v Lundene si oddýchneš od všetkých povinností. Vravela som Jorikovi, aby ti toho nedával veľa."

Jorik... Pri spomienke jeho mena mi zostalo úzko. Sklamala som ho. Tak moc, že to so mnou vzdal. Ale...Vraj bol pri mne, kým som spala. Ublížil Tristanovi, aby ma ochránil alebo to bolo čisto z jeho sebectva? Zlomil mu krídla. Ak bol Tristan férom celý život, krídla museli byť niečo ako pre mňa ruky, ktorými som vedela liečiť... Čím dlhšie som nad tým premýšľala, tým viac som prestávala mať výčitky svedomia voči Jorikovi. Môj zdravý úsudok mi hovoril, že to čo Jorik urobil bolo zlé. A nebolo to kvôli láske.

Ako som sa dozvedela neskôr od Dinity, Flo s vyše polovicou dobrovoľníkov niekam odišli. Nikto nevie kam. Hoci to nemyslela zle, úplne mi to rozladilo už dosť rozladenú náladu.

"Je madam Sarková v zámku?" opýtala som sa jej rozhodne.

"Áno. Ale vy teraz nemáte mať s ňou hodinu." zarazene skonštatovala.

"Potrebujem sa s ňou stretnúť. Zavolaj mi ju, prosím. Že počkám v telocvični."

"Iste, slečna." uklonila sa a s prekvapeným výrazom odišla.

Bolo to tam ešte opustenejšie, než som čakala. Predpokladala som, že tam bude ešte niekto, no miestnosť bola úplne prázdna. Podišla som k potenciálnemu miestu, kde sa to všetko odohralo. Na podlahe však neboli žiadne stopy násilia.

"Slečna," oslovila ma od chrbta Sarková.

"Madam," pozdravila som ju.

"Čo sa deje?" opýtala sa.

"Keď sa nechám unášať ničím, proste, keď nepremýšľam, začnem vidieť Aniram. Potrebujem sa to naučiť lepšie vidieť."

"Teraz?" hoci jej oči zažiarili, stále bola prekvapená.

"Teraz." zopakovala som po nej. Pritakala a v telocvični sme spolu strávili takmer celé doobedie aj poobedie. Nebola som vyčerpaná, mala som motiváciu sa to naučiť. Respektíve to ovládať. Sedeli sme obe na studenej podlahe, netrápilo to ani jednu.

"Už ho vidím." povedala som nahlas a oči som mala otvorené.

"Je môj, či váš?" opýtala sa ma. Lepšie som sa zadívala na rozmazaný kruh.

"Má len tri čiary, tak asi váš." odpovedala som jej.

"Výborne, priblížte sa k nemu čo najviac."

A tak som padala. Padala a padala až bol Aniram na dosah mojej ruky.

"Už tam ste?" spýtala sa šepky Sarková, aby ma nerozptýlila.

"Áno. Je blízko." zašepkala som a čakala, kým sa tá magická vec ešte priblíži. Rukou som sa ho nedokázala dotknúť lebo v tú ranu sa rozplynul a ja som mohla začať znova. No keď som k nemu vyslala moje žlté iskričky, nepohol sa.

"Mám ho!" zvolala som radostne. Sarková nič nepovedala, asi ma nechcela rušiť. Iskry obkľúčili Aniram zo všetkých strán a ja som konečne a zblízka videla tie struny. Mala som pocit, že som v akomsi elektromagnetickom poli, trochu to tam tak bzučalo. Zľahka som pritisla iskry k zelenej, najsilnejšej strune. Pred očami sa mi začali premietať akési obrazy. Bolo to tak rýchlo, že som sa nestihla sústrediť ani na jeden. Iskry som rýchlo odtisla a upokojila sa. Dobre, čo tá fialová? Len čo sa žlté svetielka priblížili bližšie struna sa zachvela. Okej, chápem, ideme ďalej. Oranžová struna svietila a keď sa moje iskry priblížili, struna sa im uhla. Zamračila som sa a pokúsila sa strunu uchopiť, no tá sa mi uhýbala. Zrazu ma z tranzu prebral hlboký dusivý nádych. Vrátila som sa do reality a s hrôzou zistila, že Sarková asi nejakú dobu leží bezvládne na zemi.