Tri priania

Kapitola 14.

Na ďalší deň, hneď ráno som si spomenula, že som na niečo zabudla. No muselo to počkať do večera, pretože môj rozvrh hodín na celý život nepustil.

„Dinita?" oslovila som svoju spoločníčku, keď mi priniesla čisté oblečenie a ja som mala konečne chvíľku pre seba.

„Áno, slečna?" otočila sa ku mne.

„Kde by som našla dievča s menom Kiri?"

Zamyslela sa a vložila mi medzitým oblečenie do skrine.

„Pracuje v kuchyni. Prečo sa pýtate?" ani sa ku mne neotočila, ďalej sa venovala rovnomernému ukladaniu.

„Mám pre ňu odkaz." povedala som po pravde.

„Dám vám ju zavolať. Asi to bude dôverné. Nemusí o tom každý počuť." až teraz mi venovala pohľad aj s úsmevom.

Akoby mi prečítala myšlienky.

„Ďakujem." usmiala som sa na ňu. Dinita mi bola deň čo deň viac kamarátkou, než len obyčajnou dvornou dámou. Netrvalo dlho a do izby vstúpilo útle dievča. Bola menšia než ja a to je už čo povedať. Ružové líčka skrývala za blond kučerami, ktoré jej vytŕčali spoza šatky a na zástere mala stopy po múke.

„Chceli ste ma vidieť, slečna?" poklonila sa.

„Chcela." odpovedala som jej „Včera som bola na obhliadke mesta a bola som navštíviť aj nemocnicu. Konkrétne oddelenie prekliatí. Máš tam niekoho?" pozrela som na ňu od okna. Kirina tvár spontánne nabrala výraz prekvapenia a potom sa zamračila.

„Nemám tam nikoho." nahnevane precedila pomedzi zuby. Uškrnula som sa.

„Tak ten nikto ti odkazuje, že ho to mrzí a že to spravil len preto, aby si bola v bezpečí."

Kiri mlčala ale pozerala do zeme.

„To je všetko?" pozrela na mňa no potom hneď do zeme.

„Ak mi ty nemáš čo povedať, tak áno."

Kiri pokrútila hlavou a chystala sa na odchod no tesne vo dverách sa zastavila.

„Je... je z neho ešte človek?" smutne sa spýtala.

„Ešte áno. Ale asi dlho už nebude."

Kiri si povzdychla.

„Nenavštíviš ho?" položila som je záludnú otázku.

„Nemám voľno vtedy, kedy ho má on." vykrúcala sa.

„To je to najmenej, zariadiť ti voľno." zagúľala som očami. náď také právomoci mám. A ak nie ja...

„Neviem. Nechcem vás oberať o čas zbytočnými rečami o niekom...kto si to ani nezaslúži." zaryto povedala.

„Neoberáš ma o čas. Ako vidíš, neponáhľam sa nikam. Výučba mi už skončila a návštevu nečakám. Rada si to vypočujem." pokojne som povedala a sadla si na mäkký matrac na parapetnej nízkej doske. Kiri zaváhala ale dala sa prehovoriť. Otočila sa a sadla si na stoličku, čo som mala pri stole.

„Volá sa Erik a ja ... on... no mali sme sa radi. Povedal mi, že spolu ujdeme a potom ma vezme na západné pobrežie. Nemám totižto rodičov, žila som v domove. V deň, keď sme mali ujsť... Ma Erik zradil. Zabudol na mňa alebo čo, neviem. Pochopiteľne ma čakalo peklo. Bitka bola na dennom poriadku, rebelstvo a úteky sa netolerovali. Erik za mnou nechodil, nevedela som, čo sa stalo. Až raz... Som sa dozvedela, že..." Kiri začala koktať a často žmurkala „Zapredal ma. Vraj pre moje bezpečie. Predal ma bosorkám do bažín. Tam vraj budem v bezpečí pred svetom. No ja som nemohla... Nemohla som tam ísť. A tak ho bosorky prekliali za to, že nedodržal slovo."