Tri priania

Kapitola 50.

Jubilejná kapitolka... Ani sa mi nechce veriť, že ich tu je toľko :) 

Venujem opäť mojej vernej čitateľke @LenLenci (Ja raz prídem na to, ako sa to tu označuje :D :D Zatiaľ ma ale technika neposlúcha )

P.S.: Skúšku som spravila :D

 "Premysli si to. Čo tvoja budúcnosť?" už začínal zabŕdať do nepríjemných tém. Nevedel, ani len netušil, že ak sa bude rútiť po tejto ceste, môže nepekne ublížiť obom.

"Chcela by si do tohto sveta priviesť deti? Do sveta, v ktorom nie je právo na slobodu, názor a čistú lásku?" zdvihol mi bradu a utrel slzy.

"Ty...Chceš mať deti?" opýtala som sa potichu.

"Samozrejme. S tebou by som chcel čokoľvek." povzbudivo sa usmial. Vymanila som sa z jeho zovretia a cúvla od neho.

"Nemôžem ti dať nič z toho, po čom túžiš." smrkla som do seba sopeľ a utrela si slzy do chrániča.

"Konáš unáhlene." skonštatoval. A tým ma rozhorčil.

"Čo vlastne čakáš, že urobím? Prišiel si dva dni pred sobášom! Neviem toho o tebe veľa, ani ty o mne. A... Tiež ťa nechcem stratiť. No nemôžem ťa držať v klamlivých nádejach, že jedného dňa s tebou utečiem. Lebo neutečiem. Mrzí ma to, Tristan. Prišiel si neskoro." otočila som sa na odchod.

"Nety!" okríkol ma. Iba som sa obzrela ponad plece. Pobehol rýchlo za mnou a objal ma.

"Nerozíďme sa v zlom, prosím. Chcem si ťa pamätať ako tú odvážnu dračicu, ktorá ma vždy zložila na kolená." pokúsil sa vyčariť mi úsmev. Aj sa mu to málo podarilo. Silnejšie som ho stisla.

"Dúfam, že nájdeš to, po čom najviac túžiš. A že budeš šťastný." Bola som mu tak blízko, až som cítila, ako splašene rýchlo mu bilo srdce. Akoby sa to moje prispôsobilo jeho rytmu a bili skoro rovnako. Bolo to... Zvláštne.

"Ja som to tak vedel!" ozval sa pri nás zlostne Jorik. Vyľakane som uskočila na stranu. S Jorikom totižto prišli aj muži, ktorých som nepoznala. Vysokí, statní a každý jeden z nich mal okolo holého predlaktia vytetovaný akýsi znak. Žeby runy? Nemala som tu z toho dobrý pocit. Jorik ma zhrabol za ruku a zastrčil za seba "Vedel som, že si jeden z nich!" nasrdene prskol po Tristanovi. O čom to melie? Jeden z nich??? Čo? Za Tristana sa však odkiaľsi postavila Flo a mračila sa na okolie. O čo tu zasa ide a ja o tom zasa neviem? Pomaly sa celá spoločnosť rozdelila na dva tábory. Tí, čo stáli na Tristanovej strane a tí, čo boli za Jorika.

"Jorik, nie je to tak, ako si myslíš." začala som opatrne a držiac ho za ruku sa ho snažila pomocou energie upokojiť. On sa ma však striasol ako otravného hmyzu.

"Preto o nás Rogdan vždy vedel! Preto poznali všetky naše kroky!"

Fuuuu, toto je celkom vážna vec.

"Tristan nie je z Rogdanu!" obhajovala som ho, kým on zatiaľ iba mlčal a udržiaval s ním očný kontakt. Čakal, kým bude mať priestor. Alebo iba vedel, že s Jorikom nemá význam ísť do hádky.

"A odkiaľ teda je?" opýtal sa ma. Vtedy na mňa Tristan varovne pozrel a nenápadne pokrútil hlavou, aby som nič nepovedala. Aj tak neviem, pod ktorú krajinu Spiriva spadá.

"Neviem." zamrmlala som. Tento boj sama nevyhrám.

"Rogdan sa spojil s férskym a menšinovým ľudom, chystajú na nás útok." prskol mojim smerom. Menšinový ľud? To je zase kto? Zdvihla som obočie, že odkiaľ to vie. "Keby si dnes prišla na obed, vedela by si to tiež. A tento tu je jeden z nich!" prstom ukázal na Tristana.